Necelé tri týždne pred svätorečením blahoslavenej sestry Faustíny, som dostala "pozvánku" na púť spoločenstva Samaritán do Krakova a Čenstochovej. Napriek mojej nevôli som nemohla povedať "nie", lebo som vedela, že je to pozvánka od Boha. Bola to jediná cesta, ktorá mi mohla pomôcť v situácii, v ktorej som sa nachádzala. S batohom plným ťažkých myšlienok a bojov, ktoré ma posledné týždne sprevádzali, som spolu s vozíčkarmi nastúpila do vlaku smerom do Poľska. Už na začiatku púte som spoznala veľa krásnych duší, z ktorých vyžarovala láska a radosť. Postihnutí spolu so zdravými vytvárali spoločenstvo ľudí, o ktorých možno povedať: "Pozrite, ako sa milujú!" Netušila som, čo Boh so mnou v nasledujúcich dňoch urobí. Bola som totiž na okraji hlbokej priepasti, ktorej som sa držala zubami - nechtami a ktorej som sa nechcela vzdať. Bojujúc sama so sebou som odmietala odísť z okraja priepasti a vrhnúť sa do náruče Božieho milosrdenstva. Uvedomovala som si, že Boh necháva človeku slobodnú vôľu a nikomu nedáva milosti, keď ich človek odmieta prijať. Pri tom všetkom som však tušila, že sviatok Božieho milosrdenstva bude explóziou milostí, ktorá ma (napriek mojej nevôli) veľmi pravdepodobne tiež zasiahne. A tak, cez duchovné rozhovory počas púte mi Boh dával spoznať, že priepasť, pri ktorej stojím, je nekonečne hlboká a niet z nej návratu, že je potrebné obrátiť sa k nej chrbtom a uprieť svoj pohľad na obraz Božieho milosrdenstva. Cez slová sestry Faustíny z jej denníka mi Boh prehovoril do duše a dal mi tú milosť, že som dokázala povedať "nie" tomu, ktorý ma ťahal dolu do priepasti a povedať "áno" tomu, ktorý ma túži obdarovať svojimi milosťami. Moje znovuzrodenie nastalo v podvečer sviatku Božieho milosrdenstva a svätorečenia sestry Faustíny. Dotyk Božieho milosrdenstva bol nežným pohladením duše, ktorá po veľkej búrke môže prežívať pokoj, ktorý dáva len Boh. Boh túži dotknúť sa každej duše a v každom z nás chce uzdraviť to, čo je choré. Čaká od nás aspoň malý krok dôvery, tichú túžbu srdca: "Áno, Pane, potrebujem Ťa" a on sa postará o všetko ostatné. Nemusíme mať strach o to, ako to všetko bude, pretože Božie cesty sú nad našimi cestami a Božie milosrdenstvo je nevyspytateľné a nekonečné. Oplatí sa dôverovať mu! Ešte raz Ti, Bože, ďakujem za všetko! Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky!

Andrea R.

Pri stretnutiach s handicapovanými ľuďmi naskytuje sa mi obraz, ktorý hovorí o kríži, ktorý títo ľudia nosia viditeľne na svojich pleciach deň čo deň. Tento obraz, ktorý sa nedá ukryť pred mojim pohľadom ma pozastavuje a poukazuje na môj egoizmus, ktorý mám v sebe. Uvedomujem si ako moje vnútro zaslepeno spí. Som tajne týmito stretnutiami volaný k pravému životu. K životu kde niet strachu, nezodpovednosti, nelojálnosti. Ich životné túžby a potreby ma mobilizujú, aby som sa viac dával, viac miloval. Samaritánci mi otvárajú v živote brány, za ktorými nežijem už len ja. Ukazujú mi reálnu pravdu o živote a tým dávajú skutočne pravé smerovanie mojej životnej cesty. Cesty, ktorou sa mám uberať, aby som život mohol prežiť v pravde.

Gabriel Sabo, 23.r. študent

V spoločenstve ma najviac oslovilo to, ako niektorí chorí prijímajú svoju ťažkú chorobu, resp. telesné postihnutie a dokážu s tým v pohode a dokonca aj šťastne žiť. Z tohto ich postoja čerpám silu do bežného života. Keď sa zamyslím nad problémami, ktoré ma sužujú, dokážu doslova položiť, uvedomujem si ich skutočnú "veľkosť". Príčinou môjho trápenia je, že ich hľadám i tam, kde nijaké nie sú. A tak sa časom z týchto neriešiteľných problémov stávajú malé a bezvýznamné.Bratia a sestry dlhé roky usadení na invalidných vozíkoch učia ma s láskou prijímať i to, čo som doteraz odmietal. Preto chcem v každej chvíli žiť podľa božej vôľe. A viem, že ma podporujú modlitbami i obetami. Ďakujem im, že môžem v "škole života" kráčať spolu s nimi. Môj život sa stáva krajší a šťastnejší.

Peter Škurla, 21 r., študent

Narodila som sa so spastickou formou DMO, v dôsledku čoho mám čiastočne postihnuté horné i dolné končatiny a ťažšie rozprávam. Preto som navštevovala i špeciálnu školu pre telesne postihnutých v Bratislave na Mokrohájskej ulici, kde som maturitou ukončila aj štúdium na gymnáziu. Vhodné zamestnanie som však nezohnala a tak som zostala doma v dosť veľkej izolácii od sveta. Cítila som sa zbytočná, nepotrebná pre tento svet a to i napriek snahe rodičov maximálne život spríjemniť. Ich úsilie pomáhať mi, dávať, čo môžu a skutočnosť, že množstvo vecí robili za mňa, ma skôr viedlo len k pasívnemu prijímaniu toho, čo mi iný poskytne, ponúkne. Myslela som, že takmer nič nedokážem, vo všetkom som odkázaná na pomoc iných, že sa neviem o seba postarať a okrem čítania a ručných prác nie som schopná nič iné robiť. A nebyť Samaritánu, mala by som túto predstavu o sebe asi dodnes - sedela by som doma, nič nerobila, o nič sa nepokúšala a nezačala s prekážkami v živote zápasiť.Spoločenstvo robí so mňa celkom iného človeka. Postupne mi otvára oči a ja nadobúdam iný pohľad na svet. Tu som sa naučila žiť svoj život na plno, nebyť len jeho pasívnym pozorovateľom, odkázaným na pomoc iných. Prišla som na najväčší objav svojho života - že nie som ani zďaleka na tom tak zle, ako som si myslela. Naučila som sa samostatnosti - dnes je pre mňa samozrejmosťou, že si sama chystám jedlo, natieram chlieb, krájam, čistím zeleninu, či robím iné práce v kuchyni, do ktorých som sa predtým nepúšťala, lebo som si myslela, že to nedokážem. Presvedčila som sa, že dôležité je všetko skúsiť prvý raz a napriek ťažkostiam sa nevzdávať, cvikom, denným tréningom sa môžem veľa naučiť. Ale nielen to, prekonala som samu seba, množstvo komplexov vo svojom vnútri i bariér vôkol mňa. Vďaka tomu som schopná sama cestovať, nakupovať, vybavovať si všetky potrebné záležitosti a nebyť na nikoho odkázaná. Napriek rečovej vade nebojím sa nadviazať rozhovor s neznámymi ľuďmi, ak sa stane, že mi hneď nerozumia, zopakujem hovorené viac raz a obyčajne vždy sa dohovorím. Poprosiť a prijať pomoc od iných bolo kedysi pre mňa veľkým problémom, no aj ten som prekonala. Za všetky tieto drobné víťazstva vďačím spoločenstvu.Vďaka istote, opore, ktorú tu dostávam sa stávam vyrovnanou, spokojnou, šťastnou prestávam vnímať svoje postihnutie a žijem ako každý iný mladý človek. Teším sa, že môžem byť užitočná, v spoločenstve potrebná, že som našla zmysel života, možnosť realizácie, uplatnenia sa. Práca na počítači, písanie článkov, pomoc ťažšie postihnutým bratom a sestrám napĺňajú môj život do krajnosti, dávajú mu hodnotu. Vďačím spoločenstvu najmä za to, že ma nevedie k pasívnemu prijímaniu pomoci od iných, ale učí ma sebestačnosti, aktivite, vďaka čomu zvládnem aj to, čo sa mi zdá na prvý pohľad pre mňa nemožné. Spoločenstvo mi pomáha v duchovnom raste, obohacuje ma množstvom nezabudnuteľných zážitkov, krásnych priateľstiev a jeho veľkú pomoc cítim v tom, že mi ukazuje cestu k začleneniu sa do všednosti každodenného života. Vďaka tomu dnes dokážem mnoho z toho, čo som kedysi nedokázala, necítim sa menejcennou, neschopnou, viem si poradiť s množstvom problémov a verím, že ešte veľa sa tu naučím, len všetko chce čas a trpezlivosť. Som rada, že Boh mi práve v Samaritáne pripravil miesto a že tu som doma.

Maja Ďurinová, 33 r.

V živote je viac spôsobov ako možno prijať Ježiša Krista. V mojom prípade je to každodenný životný cieľ.Deň čo deň prijať, alebo snažiť sa chcieť prijať Božiu vôľu! Každý deň nám je niečo udelené, napr. nejaká radosť, alebo prekvapenie. Prekvapenie môže byť radostné, ale nezabudnime, môže to byť napr. aj choroba, strata blízkeho človeka... Aj takéto môžu byť prekvapenia a preto je ľahšie takéto dané situácie prijať, keď sa deň čo deň odovzdávame do vôle Božej. Znamená to prijať všetko, lebo to určite slúži pre Božiu vôľu a tým aj pre nás. I ja sa snažím v ranných aj večerných modlitbách, v rozhovore s Pánom odovzdať sa do jeho vôle so slovami: "Aj v dnešný deň chcem všetko prijať z lásky k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a obetovať spolu s únavou dňa a svätým ružencom za niekoho. A nielen ráno a večer, ale aj počas celého dňa myslím na to, čo ma môže viac spájať s Ježišom. Častokrát v tichu dňa rozjímam o jeho utrpení, lebo takým rozjímaním sa radostnejšie pozerám aj na svoju chorobu. Teším sa zo slov, že: koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Môže to byť aj naopak, kto miluje Pána Ježiša, dá niečo zo seba, vezme svoj kríž a nasleduje ho.

J. Strapková, 25 r., vozíčkarka

Narodila som sa s detskou mozgovou obrnou, ktorá spôsobila ťažké postihnutie mojich rúk i nôh a taktiež ťažkú rečovú vadu. Preto ma rodičia dali do ústavu pre telesne postihnutých, kde som navštevovala základnú školu. Tu som si začala uvedomovať svoju odlišnosť od ostatných detí. Počas mojich prvých školských rokov chodil do ústavu katolícky kňaz - jezuita, otec Alojz Šatura, ktorý nám do srdca zasieval prvé semienka Kristovej lásky a náuky. Veľa nám rozprával o Ježišovi a jeho Matke Márii. Preto už v tom čase mi veľmi prirástla k srdcu, modlievala som sa k nej a utiekala v radostných i bolestných chvíľach. Začala som sa pripravovať na prvé sväté prijímanie, ktoré sa však neuskutočnilo. V ústave to zakázali, kňaz už nemal do školy prístup. Bola som z toho smutná, ale i tak som sa neprestala modliť. No po čase, keďže ma nemal duchovne kto viesť, strácala som záujem o Boha, ale túžbu po prvom svätom prijímaní som stále nosila v srdci. Škola sa skončila a ja som zostala doma. Prvých niekoľko rokov som bola celkom spokojná. Veľa som čítala, lúštila krížovky a zapájala sa do rôznych rozhlasových súťaží, v ktorých som nachádzala uspokojenie. Naučila som sa písať na stroji a to mi pomohlo udržiavať písomné kontakty so spolužiakmi. Lenže všetko má určité hranice a tak aj mňa začal postupne unavovať denný kolobeh života. Nakoľko som nemala v okolí žiadnu priateľku, cítila som sa osamelá a túžila som po nejakom spoločenstve, kde by som nachádzala radosť, zábavu, priateľstvo, a taktiež svoje uplatnenie. Verím, že Boh koná v ten pravý čas. I v mojom prípade sa tak stalo. V tej najťažšej chvíli mi podal pomocnú ruku. V roku 1990 ma spolužiačka pozvala na púť do Šaštína a na Velehrad organizovaný spoločenstvom Samaritán. Pri svätej omši som prvýkrát, hoci nevedomky, prijala do svojho srdca eucharistického Ježiša, ktorý začal vo mne pôsobiť. Vložil do môjho srdca hlbokú túžbu po Ňom a po Jeho slove. Začala som sa znovu zaujímať o vieru a pripravovala som sa na prvé sväté prijímanie. Uvedomila som si význam utrpenia a začala som svoj kríž spájať s Ježišovým utrpením. Našla som to, po čom som túžila, pokoj, radosť a Božiu lásku. Lásku, ktorá sa obetovala až na kríž. Panna Mária, s úprimným srdcom Ti ďakujem za Tvoje milosti a dary, ktoré si mi uštedrila. Vďaka Ti za spoločenstvo, kde aj napriek môjmu postihnutiu nachádzam svoje uplatnenie a pochopenie iných. Tu môžem prežívať dennú prítomnosť eucharistického Ježiša, stále viac sa Mu pripodobňovať a denne rásť v Jeho láske. Ďakujem Ti za sestry a bratov, ktorí nám obetujú svoj voľný čas, a tak sa môžeme spoločne stretávať na duchovných a iných akciách. Toto bolo svedectvo našej sestry Katky. Po svojom obrátení túžila a modlila sa za obrátenie svojej rodiny. Pred niekoľkými rokmi prežívala jej matka veľkú psychickú a duchovnú krízu. Keďže Katke ťažko rozumieť a nemohla jej svoje povzbudenie vyjadriť slovami, napísala matke list:

Mama, prosím Ťa prijmi tieto slová do svojho srdca s láskou a trochu nad nimi pouvažuj. Prečítaj si to aj viackrát! Chcem Ti povedať, že Boh je Láska a miluje Ťa. Áno, Boh je Láska, hoci sa zdá, že Boh Ťa prestal milovať, a opustil Ťa, keď dopustil, že do života Ti dal niesť taký ťažký kríž. Nie je to tak. Boh Ťa miluje, a preto Ti dal kríž, cez ktorý vedie cesta nahor k nemu, Bohu, nášmu milujúcemu a láskavému Otcovi a cesta k spáse. On je tu stále pri Tebe a čaká, kedy mu povieš: milujem Ťa a odpúšťam Ti. Ak cítiš voči Bohu zatrpknutosť, či niečo iné, tak obráť sa, pozri na kríž, na ktorom zomrel za nás Boží Syn a náš Pán Ježiš a povedz: Nie je toto tá najväčšia Božia Láska? Veď Boh neušetril od utrpenia, bolesti a kríža ani vlastného Syna. Ježiš prijal ten kríž s láskou. Takisto ten kríž prijala Panna Mária. Ona totiž po celý svoj život znášala ťarchu kríža. Ježiš Ťa miluje a zároveň Ťa vyzýva, aby si s láskou a otvoreným srdcom prijala svoj každodenný kríž a obetovala mu to. Ak prijmeš kríž a prijmeš Ježiša do svojho srdca, tak nájdeš nový zmysel tvojho života. Viem, že sa to nedá hneď za jeden deň, ale prosím Ťa, pokús sa. S našou pomocou nájdeš tú správnu cestu k Bohu - Otcovi. Veď Boh je Láska!

Otázka, ktorú si málokto z nás v živote priamo položí. Otázka, ktorú človek nevyslovuje a predsa dáva na ňu denne tisíc odpovedí, svojimi myšlienkami, postojmi k problémom, vystupovaním pred iným. Jedine človek, ktorý dostal do vienka od Najvyššieho určitý telesný nedostatok, chybu, ktorou sa odlišuje od väčšiny zdravej populácie, viac si váži zmysel tejto nevyslovenej otázky. V prevažnej väčšine sú telesne postihnutí ľudia sebe krutými sudcami, a keď si nevedia odpustiť svoju nedokonalosť, z vlastnej pýchy hádžu vinu na Boha alebo na osud. I ja som bol v detských rokoch, v čase navštevovania materskej škôlky, prvýkrát vystavený ostrej konfrontácii so svojimi vrstovníkmi. Dovtedy som bol v rodinnom kruhu milovaný a tolerovaný. Nie nadarmo sa hovorí, že deti sú úprimné, nepokazené pretvárkou. Pravdivo postavili predo mňa rovnaké zrkadlo a ja som zrazu videl, že rozprávam akosi inak, chodím horšie, chýbajú mi ich šikovné pohyby. Všetko to bolo pre mňa nepochopiteľné a ich vysmieva-nie bolestné. Áno, detský výsmech. Pre dospelého bezvýznamný, pre dieťa ubíjajúci jeho osobnosť. Jediná obrana bola môj plač a stiahnutie sa do ulity. Na agresivitu som sa neodvážil. Tá sa vo mne menila na nenávisť. Najprv nenávisť voči posmievajúcim sa, potom voči sebe, voči Bohu a nakoniec sa menila na mnohé prečo? Prečo, adresované mame, otcovi, do prázdna. Odpovede prichádzali postupne. Od rodičov vysvetľovanie môjho postihnutia a od Toho, ktorého som ešte málo poznal, len toľko, že existuje, prichádzala konkrétna odpoveď v skutkoch. V každom veku, a to už v tej škôlke, mi prišiel do cesty dobrý kamarát a priateľ. Vtedy som ešte nechápal, prečo tí najlepší, najšikovnejší chlapci odvážne zdvihli prst pred posmeškármi. Postavili sa na moju stranu a svojim vcítením ma prijímali viac, ako ja sám seba. Ponúkli mi kamarátstvo, prispôsobili zábavu mojim možnostiam, budovali moje sebavedomie kamienok po kamienku ako veľkú, nekonečnú mozaiku. A ja som si zase kládol otázku "Prečo?" Ale už nie prečo som taký aký som, ale prečo nie som taký šikovný ako kamarát Jožko alebo spolužiačka Jarka. A to už bolo konštruktívne "Prečo". Pocítil som odvahu i keď nie vyrovnať sa im, tak aspoň priblížiť. Chytal som sa všetkých domácich prác, lebo som chcel byť na roveň s ostatnými chlapcami, dokázať to čo oni a takto si budovať svoje "ja" a neskrývať sa za postih-nutie. Naopak, chcel som ho zahaľovať svojimi výsledkami v rôznom snažení. V živej pamäti nosím moju veľkú túžbu, vedieť sa bicyklovať. Môj kamarát Jožko, spolužiak od susedov, o ktorého som sa mohol vždy oprieť keď som narazil na neprajníkov, obyčajne v podvečer vytiahol svoj starý pánsky bicykel a preháňal sa na ňom. Ja som iba postával na ulici. Vo vnútri mojej duše ma hrýzla veľká závisť, že on si len tak bicykluje a ja musím po svojich. Ešte v štrnástich rokoch som mal strach z bicykla, lebo som neudržal rovnováhu. Raz v lete cez prázdniny ma to doslova vyburcovalo k odhodlaniu, že som si povedal, "musím sa to naučiť, aj keby som sa mal zabiť!" Doslova hekticky som začal trápiť mamin dámsky bicykel a nehľadiac na tvrdé pády, znova a znova rozkrúcal pedálmi kolesá. Prvý deň to bolo zúfalé. Vždy po niekoľkých metroch som sa príliš naklonil a ocitol sa na zemi. Kolená a lakte boli poznačené hlbokými odreninami, tepláky deravé a špinavé od zmesi krvi a prachu. Na druhý deň, napriek odhováraniu mamy, som nečakal ani na zahojenie rán a šiel som skúšať znovu. Kamaráti mi poradili ísť na futbalové ihrisko, kde je tráva, ktorá predsa len ako-tak tlmí pády. Bolo to super nápad. Nielenže som tak tvrdo nepristával, ale na veľkej ploche štadióna som nemusel vyberať zákruty, ktoré boli hlavnou príčinou mojich havárií. Čím viac som ťahal a šiel rýchlejšie, lepšie som držal rovnováhu. Napokon som to predsa dokázal. Namiesto zastavo-vania brzdením som síce ešte vtedy pre istotu padol, ale už som sa kúsok viezol. Postupne som sa naučil aj zastavovať. Moje sebavedomie a chuť žiť vzrástli o sto percent. To je jeden príklad z mnohých, akou cestou som sa dal kompenzovať môj telesný stav, ktorý som pokladal za najväčšiu krivdu v mojom bytí. Vždy po dosiahnutí určitého vrcholu, som veľmi ľahko padol zase do zúfalstva. Každý osobný nezdar som hlboko prežíval a strácal som dôveru v budúcnosť aj v Najvyššieho. Veľmi ťažko a dlho prenikám do tajomstva existencie svojej a jestvovania ochrannej ruky nášho Otca. Často zabúdam, že cesta vedie iba po krížovej ceste a zastavujem sa pri prvom páde, venujem mu príliš veľa zúfalstva, plaču. Namáhavo vstávam spod kríža problémov a cez priveľmi zaslzené oči nevidím, a či nechcem vidieť, že iní majú ťažší kríž. Neostávajú dlho pod ním, zo všetkých síl vstanú a kráčajú, ako kráčal náš Pán na Golgotu a pritom vedel, že na smrť. My máme nádej vstávať k životu. My máme Toho, ktorý nám povedal, že nikdy nám nedá väčší kríž, ako sme schopní uniesť. Najlepšou zbraňou proti zúfalstvu je modlitba. Presvedčili ma o tom životopisy svätcov, ktorých úprimne obdivujem. Dokázali zúročiť nielen svoje dobré vlastnosti, ale i to svoje druhé "ja" náchylné na podriadenie sa diablovmu pokušeniu. Svoju pýchu obracajú na pokoru, hedonizmus na odriekanie, obohaco-vanie sa na službu blížnym a sebalásku na milovanie iných a Pána Boha. Uvedomujem si, čo všetko som od Otca dostal. Ako málo nedostatkov a ako veľa požehnania v dobrom. Na jednej strane neobratnosť v reči, na druhej strane schopnosť myslieť, písať, vnímať, rozdávať radosť iným cez prácu svojich rúk. Nie som, ani som nebol vynikajúci v športoch a predsa sa môžem zúčastniť na peších pútiach k posvätným miesta Panny Márie. Nie som schopný podnikať a zabezpečiť hmotne moju rodinu, no Pán Boh mi na životnej púti vybral manželku, ktorá mi to nevytýka, sama zarába na obživu a ja mám možnosť uplatniť sa v domácich prácach, ktorých nie je málo a nikdy nekončia. "Mať rád seba samého!" Prvýkrát som sa s týmto stretol na mojich prvých duchovných cvičeniach v júni 1996 v kňazskom seminári v Nitre. Vec pre mňa vtedy nová. Je to ťažké. Snažím sa a prináša to prvé ovocie. Tým, že mám seba mať rád, musím sa zmeniť. Prečo som sa nad tým doteraz nepozastavil? Lebo som nechcel byť lepší. Nechcel som nasledovať Pána Ježiša. Jeho som mal vždy rád, seba nie. Nebral som vážne sviatosť zmierenia, skutky kajúcnosti, sľuby polepšiť sa. Mohol som sa mať takýto rád? Postupne, pomaličky, po každom krôčiku idem k Pánovi bližšie. Cez sviatosti a predstavzatia polepšiť sa, cez lásku milujem Boha, seba a svojich blížnych.

Pane, túžila som byť ako iní - zdravá, bez akéhokoľvek obmedzenia - a Ty si ma obdaril telesným postihom. Chcela som nadväzovať kontakty, byť v spoločnosti zaujímavou - kvôli rečovej vade som nedokázala s cudzím človekom ani prehovoriť. Študovala som s veľkou nádejou, že budem pracovať, byť užitočnou pre tento svet - ale nik ma nechcel zamestnať. Chcela som žiť pre iných, ale nepotrebovali ma - a tak sa mi zdalo, že som celkom zbytočná. Priala som si v každom smere vyrovnať sa zdravým ľuďom - topila som sa však v pocitoch menejcennosti. Túžila som po spoločnosti a priateľstve - mojím spoločníkom však bola samota. Lákal ma život mladých - ísť kde chcem, zabaviť sa, zatancovať si - žila som však v stereotype a jednotvárnosti štyroch stien domova. Chcela som i čosi vlastniť, mať viac peňazí - ale tých si mi dal vždy len toľko, aby som nebola hladná. No najviac zo všetkého túžila som po láske, túžila som milovať a byť milovanou - neposlal si mi do cesty vysnívaného "princa na bielom koni", s ktorým by som mohla kráčať životom. Túžila som byť matkou, starať sa o deti - čakala som však márne na naplnenie môjho materstva…

Nevyplnil si ani jednu z mojich túžob tak, ako som si to želala! Počúval si vôbec moje každodenné "prečo? Ani si mi neodpovedal! Zdalo sa mi, že nedbáš o mňa a zabudol si, že som tvoje dieťa…-

Zatiaľ čo som na teba netrpezlivo naliehala, s láskou si mi pripravoval budúcnosť. Pomaly, deň po dni, odkrýval si mi pred očami miesto v živote, ktoré mi chystáš. Avšak dnes Pane viem, že som chcela od teba strašne málo, pretože ty si ma zahrnul oveľa väčším bohatstvom:-

Telesný postih už nevnímam ako obmedzenie - naučila som sa ho prijímať a denne obetovať za iných. Vďaka ti Pane, že si mi pomohol prekonať strach z komunikácie - dnes dokážem prehovoriť aj pred mnohými ľudí. Zo samoty si ma priviedol do spoločenstva - a pripravil si mi perfektné miesto. Tu som potrebná, tu sa môj život naplnil. Život v spoločenstve napĺňa aj moje túžby: radosť zo zdieľania problémov, ich riešenie, spoločenské večery s tancom a najmä to, že mi ponúka možnosť realizovať moje dávne sny: cestovať. Vďaka, že si mi túžbu "mať peniaze" premenil za túžbu "mať teba". Nedal si mi "princa na bielom koni", ale mnohých bratov a sestry, vďaka ktorým sa naplnila prázdnota môjho srdca, spoznala som lásku, priateľstvo, ochotu a pomoc. Duchovným materstvom si ma obdaril vrchovato - jeho sila siaha za hranice mojej rodiny. Spoznala som pestrosť a radosť života - no najmä život spojený s tebou, Ježišu. Vďaka za môj život, ktorému si ty dal zmysel, krásu, lásku. Vďaka, že si všetko tak múdro zariadil. No najmä vďaka, že si mi nedal to, čo som ja chcela - ale ukázal si mi oveľa lepšiu, krajšiu cestu. Vďaka... Buď pochválený môj Pane, veď medzi toľkými ľuďmi nikto nemá nič väčšieho než to, čo mám ja.
Pane, nedal si mi nič z toho, čo som chcela, ale dal si mi všetko, čo som potrebovala, a to i proti mojej vôli. Vypočul si moje prosby, ktoré som ti nepredniesla.

Dostala som takúto otázku: "Čo ti hovorí Nanebovzatá?" V zlomku zamyslenia som sa preniesla do nášho chrámu. Kto bol v Oščadnici na púti, iste vie, že je zasvätený práve Nanebovzatej Panne Márii. Pohľad na veľkú bielu sochu, ktorá je nad Bohostánkom, ma zaujme zakaždým, keď mám možnosť byť v tomto chráme. Máriin vzpriamený postoj s rukami prekríženými na hrudi je pre mňa stopou pokory, oddanosti a ochoty plniť vôlu Božiu. Je stopou, ktorá sa odráža nielen v jej slovách: "Hľa, služobnica Pána…" (Lk 1,38), ale i v celom jej živote. V postoji tejto Máriinej sochy si však môžem precítať ešte jeden moment: jemný záklon hlavy a tvár i pohľad upriamený nahor k nebu. Akoby vyjadroval slová žalmistu: "Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?" (Ž 42) Neraz ma to vedie k zamysleniu sa nad nesmiernou túžbou Márie po Bohu, túžbou napĺnať jeho zákon a spolupracovať na diele spásy. Vzápätí sa obzerám za túžbami svojimi. Sú rôzne a často je ich mnoho… Sú naozaj všetky potrebné ku spáse? - pýtam sa. Márii stačila jedna jediná túžba. Od nej sa odvíjal celý jej život až po sladké spočinutie vo večnom spoločenstve s Bohom. Boli to práve krídla tejto túžby, ktoré ju vyniesli k Synovi do nebies. Nebesá ju očakávali a prijali ako oddanú dcéru Otca, milujúcu Matku Syna a vernú Nevestu Ducha Svätého. Poslušnosť, láska, vernosť a dalšie Máriine cnosti vytryskli z túžby srdca spočívať v Božej blízkosti. Vari by obstáli moje túžby pred svetlom Božej tváre, ked nie sú preniknuté láskou a čistotou dobrého úmyslu ako v materiálnych tak aj duchovných záležitos-tiach? Túžim viac byť ako mať? Túžim sa nechať viesť Božím slovom? Túžim naozaj pri hľadaní Božieho kráľovstva nachádzať spravodlivosť, pokoj a dobro pre všetkých ? Aj tých, ktorí mi neprajú alebo ktorí sú iného zmýšlania než ja? Aká je moja túžba po svätosti? V snahe apoštolovať neraz pozabudnem napríklad na to, že evanjelizujem svoje okolie pre Ježiša a nie pre seba…, že cnosti a dobro srdca sú dielom Božím a nie mojím…, že je márna moja túžba po uznaní či sláve, lebo tá patrí Tvorcovi všetkých dobier. "Pane, očisť ma od všetkých zbytočných a hriešnych túžob. Daj, nech moja duša túži za tebou tak, ako jelen dychtí za vodou z prameňa." (porov. Ž 42) A tak práve skrze Nanebovzatú Pannu Máriu upriamujem svoje srdce, mysel i zrak na Ježiša vo chvíli, ked ku mne prichádza vo Sviatosti, v svojom Slove, v blížnom i v dianí každodenného života. Už viete, co mi vraví Nanebovzatá? V kalužiach túžob tohto sveta pomáha mi objaviť čistú a najhodnotnejšiu túžbu: túžbu po Bohu - po Prameni živej vody. Ak tá vo mne slabne, vysychá, prosím spolu s ňou Všemohúceho, aby ju vo mne opät oživil. Veď v ňom sú všetky moje pramene (Ž) a túžiť po Bohu môžem len preto, lebo on túži po mne. Hovorí sa, že v nebi nájdeme to, čo hľadáme tu na zemi. Mária dobre hľadala. Našla to v plnej miere. Poučím sa od nej?

Ako si sa vyrovnal so svojím postihom?
So svojím postihom som sa ešte celkom nevyrovnala.
Smolková

Pomáha ti viera prijať tvoj telesný postih a ako konkrétne?
Veľmi som túžil patriť do rehole františkánov, preto som k nim aj vstúpil. Ešte minulý rok som bol v kláštore v Trstenej, ale kvôli chorobe (skleróza multiplex), ktorá sa začala u mňa prejavovať, som musel odtiaľ odísť. Zo začiatku ma to veľmi trápilo, no potom som pochopil, že Boh to takto odo mňa žiada. Pripravil pre mňa druhú cestu. Vyrovnal som sa s týmto svojím krížom a prijal som ho.
T. Blaho

Čím je pre teba spoločenstvo a čo ťa najviac motivuje sem chodiť, čo si odtiaľto odnášaš do života?
Do tohto spoločenstva chodím už viac rokov a keď sa mám niekedy rozhodnúť, ci ísť medzi iných mladých ľudí alebo do Samaritánu, vždy ma to najviac ťahá sem. Bolo tomu tak aj pred Silvestrom. Láka ma to sem preto, že tu sa z človeka stráca egoizmus, dáva sa tu viac druhým, dáva pomerne veľa - všetko, čo môže a navzájom sa obohacujú zdraví s postihnutými. Myslím si, že je to veľmi dobré spoločenstvo a som veľmi spokojný, keď sem môžem prísť. Do svojho života si vždy odtiaľto odnášam plnosľ, radosľ. Vidím, že moje problémy sú ničím oproti problémom, čo majú telesne postihnutí ľudia. Táto skúsenosť mi pomáha v živote povzniesť sa nad vlastné ťažkosti.
Bystriansky

Čo Ti dávajú duchovné obnovy ?
Duchovné obnovy považujem za pilier spoločenstva Samaritán, ktorý najmä nás, telesne postihnutých, "drží nad vodou". Mal by ich však absolvovať každý, aj zdravý človek, lebo bežné náboženstvo je síce dôležité, ale nedostačujúce, nedáva presný a pravý pohľad na Pána Boha. Máme to štastie, že naša organizátorka Oľga nám v hojnej miere zabezpečuje duchovné obnovy a cvičenia. Pomáha nám to prehlbovať vedomosti v oblasti viery, lepšie poznať Boha a s väcšou dôverou sa na neho obracať. Bez týchto obnôv by sme nedokázali tak dobre vnímať všetko to, čo nám Pán Boh poskytuje, alebo chce poskytnút.
Sersen

Ako si prežívala den zmierenia ?
Tohoročný Deň zmierenia bol pre mňa jedinečný. Prežila som ho naozaj v Božej prítomnosti. Cítila som pôsobenie Ducha sv. na celé naše spoločenstvo, všetci sme sa snažili navzájom zmieriť. Za tých, s ktorými som sa nemohla osobne zmieriť a poprosiť ich o odpustenie, som sa modlila, aby som tak mohla urobiť niekedy v budúcnosti.
Kohárová

Ako nasleduješ v živote Ježiša?
Nasledovať Ježiša pre mňa znamená denne sa snažit prijímať svoj životný kríž, okolnosti života tak ako mi ich Boh pripravil a znamená to tiež svojim životom hovoriť o tom, čo v mojom živote spôsobil Ježiš. Ježiša nasledujem aj tým, že sa snažím, podobne ako on, za ľudí sa modliť. Usilujem sa im pomôcť dobrou radou i tým, že sa ich snažím vypocuť, povzbudiť, keď za mnou prídu, alebo možno len tak pri nich byť v tažkých chvíľach. Toto robil aj Ježiš, ked za ním privádzali chorých a on ich uzdravoval. Aj ja cítim v sebe poslanie ľuďom pomáhať a to už tým, že ich vypočujem, prijímam ich takých akí sú, snažím sa na nich pozerať, aj na tých, ktorí sú mi nesympatickí, Ježišovými očami. Neodsudzujem ich, ale pokúšam sa aj na prvý pohľad v nesympatických ľuďoch, s ktorými si nemám čo povedať, hľadať niečo, čím by ma mohli obohatiť, alebo to, čo máme spoločné než to, v čom s nimi nesúhlasím.
Bonová

Myslíš si, že si prínosom pre svoje okolie ?
Sama neviem, čím som prínosom svojmu okoliu, ale viacerí o mne hovoria, že do prostredia, kde sa práve nachádzam, prinášam radosť, úsmev, pokoj, lásku a to samozrejme vtedy, keď je so mnou Ježiš. Snažím sa aj modliť za svojich blížnych a byť pre nich naozaj slniečkom, ako ma raz nazval Rasto Kaššovic. Nechcem mu robit hanbu a preto sa budem aj naďalej o to usilovať. Sestra Zuzka hovorí, že jej veľmi pomáha, keď jej poradím, vypočujem si ju a tvrdia to o mne aj iní.
J. Frániková

Ako si prijal svoje miesto v živote - sám seba, ľudí a prostredie, v ktorom žiješ ?
Myslím si, že svoje miesto v živote som ešte neprijala doteraz, alebo ak, tak strašne tažko ho prijímam. Mám trošku problém prijímať aj ľudí okolo seba, lebo som dosť samotársky typ. Som však rada, že som spoznala ľudí v Samaritáne, myslím, že som medzi nich zapadla a tomu sa veľmi teším, lebo predtým som s tým mala problémy. Doma mám veľké tažkosti s bratom, ktorý stále tažko prijíma to, že som na vozíku a ja sa nedokážem k nemu nejako priblížiť. Je dobre, že môžem chodiť na akcie so Samaritánom, jednak preto, že nie som doma a trošku odbremením rodinu, a jednak preto, že brat si pocas mojej neprítomnosti uvedomuje, že mu chýbam a pomáha nám to trošku sa stmelovať.
Krutáková

Si štastný a čo ti k tomu pomáha ?
Mám fantastických rodičov, ktorých by som nemenil za nič na svete, a vynikajúcich súrodencov. Majú nádherné deti, ktoré mám strašne rád. Mám okolo seba možno nie veľa, ale zopár priateľov, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť a som si istý, že ešte mám Niekoho hore, na ktorého sa môžem absolútne spoľahnúť, takže nemám dôvod byť nie štastný. Som štastný a toto všetko mi k tomu pomáha.
Tomasch

Čím je pre teba modlitba, prečo sa modlíš ?
Modlitba je pre mňa rozhovorom so živým Bohom. Modlím sa za vykúpenie zo svojich hriechov. Robím tak preto, že verím v trojjediného Boha a viem, že jediný on mi môže odpustiť. Bez neho nič nedokážem.
Štefka

Cítiš rozdiel medzi telesne postihnutým a zdravým človekom, v čom najviac?
V podstatnej miere rozdiel medzi telesne postihnutým a zdravým človekom nevidím. Ak tu nejaký rozdiel existuje, tak je to v tom zmysle, že telesne postihnutý človek má určité fyzické obmedzenia v svojom praktickom živote vyžaduje pomoc v tom smere, že potrebuje upraviť podmienky, v ktorých žije, potrebuje kompenzačné pomôcky a podobne. Záleží tu od výchovy telesne postihnutého. Dôležité je, aby bol v rodine prijímaný, vychovávaný k samostatnosti, bol pripravený aj na to, že sa má v živote realizovať v povolaní. Treba ho naučiť, aby si dokázal pre seba zabezpečiť potrebné veci, či už v oblasti materiálnej, zdravotnej, alebo sociálnej. Mal by teda byť pripravený na praktický život. Potrebné je vychovávať ho k pocitu zdravého sebavedomia, nebudovať uňho naviazanosť na prostredie a ľudí v ňom. Mal by mať vedomie, že i napriek fyzickému obmedzeniu jeho duch a rozum je rovnocenný s ľuďmi, ktorí sú zdraví. Svoje schopnosti má v živote naplno využívať a nežiť na úkor svojho postihu v tom zmysle, že by sa nechal obsluhovať, obskakovať a nechával by za seba konať iných aj v tom, čo si môže sám zariadiť. Aby sa takýto človek mohol realizovať, potrebuje bývať v priestoroch bezbariérových, mať vhodné kompenzačné pomôcky a spoločnosť by mala byť vychovávaná k tomu, aby takéto podmienky pre postihnutých vytvárala. Telesne handicapovaní ľudia sa potom stanú pre ňu menšou prítažou, či už v zmysle psychických problémov, alebo iných vyplývajúcich z nezdravých postojov voči nim. Telesne postihnutý v našej spoločnosti a v súčasnej dobe nemá ešte všetky spomínané podmienky pre svoju realizáciu. Naše rodiny a ústavy ešte nevedia postihnutého človeka pripravovať do života.
O. Sersenová

Prečo si chcel stráviť Silvester v Samaritáne, splnili sa Tvoje očakávania, s ktorými si sem prišiel ?
V Samaritáne som teraz prvýkrát a túžila som sem prísť hlavne preto, aby som spoznala nových ľudí a priateľov. Očakávala som tu hlavne duchovné obnovenie a stretnutie s Ježišom, aby som potom mohla okolo seba rozdávať lásku, pochopenie. Spoznala som v týchto bratoch, sestrách skutočne veľmi dobrých kamarátov, dobre si spolu rozumieme. Mala som s niektorými i osobné rozhovory a cítim sa tu veľmi dobre. Myslím, že sa splnili moje očakávania, s ktorými som sem išla. Minulý rok som si vybrala klasickú Silvestrovskú zábavu, čo bolo dosť namáhavé. Tento rok som sa rozhodla, že to skúsim tu. Uvidím, aké to tu bude na Silvestra.
Mancovicová

Môžeš povedať, že Tvoj život je naplnený, a čím ?
Boh stvoril každého človeka z lásky a daroval mu večný život tým, že ho vykúpil. Preto by sme sa mali usilovať robit mu radosť svojim životom. Často ho však zarmucujeme svojimi hriechmi. Tieto bolesti by sme mu mali nejako vynahradiť, buď modlitbou, alebo činnosťou - dobrými skutkami. Preto všetko, čo robím, robím z lásky k Bohu. Snažím sa pomáhať rodičom i chorému, na posteli ležiacemu bratovi, a kvôli tomuto občas meškám aj na Samaritánske akcie, napr. na duchovné cvičenia.
Dušicková

Čím sa Tvoj kresťanský život líši od života neveriacich ľudí ?
Mám veľa známych, neveriacich, aj veriacich a vidím, že neveriaci berú mnohé veci úplne inak ako ja, ktorá som veriaca. Niektorí z nich sú voči mne tolerantní, ale neplatí to o všetkých. Veľa veci nevedia pochopiť a v niektorých situáciách je to dosť tažké, ale snažím sa aj s týmto íst ďalej. Pán mi v tom všetkom pomáha.
Szepesgyörkyová

Máš pravidelne vyhradený čas na modlitbu, tiché chvíle strávené s Bohom a aké je ovocie týchto okamihov ?
Môj pravidelný čas vyhradený na modlitbu prichádza vždy večer v kaplnke cirkevnej internátnej školy. Po spoločnej modlitbe sa modlím ešte tak zvlášt - sama a vtedy modlitbu prežívam najintenzívnejšie. Ani pri sv. omšiach nezabúdam na osobnú modlitbu a snažím sa, aby bola skutočná. Modlím sa aj pred spánkom, ale to už nie je to pravé, lebo niekedy dolieha na mňa únava. Skutočne, zo srdca, sa modlím i hocikedy cez deň, pri rôznej činnosti, jednoducho sú to strelné modlitby a vtedy cítim, že som naozaj spojená s Bohom. Boli časy, keď som sa modlila len minimálne, alebo vôbec, moja modlitba bola niekedy iba daromným rozprávaním, ale teraz sa už snažím nikdy nezabúdať na osobnú modlitbu. Modlitba ma drží "nad vodou", rozprávam sa s Bohom, spytujem si svedomie a dostávam silu neklesať. Keď sa mi aj nedarí rýchlo rásť, aspoň neklesám. Modlím sa za veľa ľudí a určité veci, aby sa vydarili, za splnenie niečoho a cítim aj ovocie svojich prosieb. Skutočne vidím, že Boh môže robiť zázraky, ale hlavným ovocím mojej modlitby je, že Pán mi skutocne dáva silu do života.
J. Sersenová

Čo sa najradšej modlíš, prečo ?
Najradšej sa modlím sv. ruženec, pretože prostredníctvom tejto modlitby môžem pomáhať druhým.
Kolman

Dokážeš odpúštať a vieš poprosiť o odpustenie ?
Odpúštať dokážem, ale niekedy mi je tažko poprosiť o odpustenie. Keď sa však nad tým zamyslím a uvedomím si chybu, dokážem prísť za dotyčným človekom a požiadať o odpustenie.
Zrebná

Vieš o svojich daroch, ktoré Ti Pán dal, ako ich využívaš ?
Myslím si, že každý máme nejaký dar od Pána Boha. Už len to, že sme na svete, že žijeme je darom. I ja mám určite hodne darov, niektoré využívam, niektoré možno svojou lenivosťou, alebo niečím podobným potláčam. Ľudia okolo mna hovoria, že mám veľký dar trpezlivosti, viem všetko trpezlivo znášať. Tiež velmi rada vyšívam a to je tiež pre mna dar, že si môžem takto krátiť voľný čas. Veľký dar som dostala takmer pred rokom a ním je skutočnosť, že som sa skontaktovala so Samaritánom. Je to pre mňa niečo úžasné. Tu zisťujem, kto je Boh, že je to obrovská Láska, ktorý má všetkých rád.
Balcová

Ako horí oheň Tvojej viery, alebo iba tleje, čím ho posilníš ?
Svoj oheň viery posilňujem Duchom svätým a vedomím o Božej láske.
Belicová

Ako využívaš svoj čas, uplatňuješ priamo úmerne benediktínske heslo: "Modli sa a pracuj" ?
Myslím, že svoj čas využívam dobre, aj keď niekedy okrem modlitby a práce sú volnejšie chvíle. Snažím sa celý deň posvätiť modlitbou breviára, začínam rannými chválami, pri práci si tiež spomínam na Ježiša. Počas dňa mám pravidelne vyhradený čas na modlitbu a to nielen ráno, ale aj popoludní a večer sú to nakoniec vešpery. Pri robote sa nedá sústredene modliť, napríklad keď varím, nemôžem sa modliť ruženec, ale aspoň krátkymi vzdychmi aj pri tejto činnosti prosím Ježiša o pomoc.
Lusconová

Ako prijímaš svoje životné postavenie - svoj postih, problémy, prostredie, kde žiješ, ľudí v ňom... ?
Moje problémy v živote súvisia s mojim telesným postihnutím. Som veľmi zameraná na seba a pri každej maličkosti, ktorá ma nejako znepokojí, klesám. Ostávam stáť na jednom mieste. Záleží to samozrejme aj od prostredia, kde sa nachádzam, či som medzi ľuďmi, ktorí mi rozumejú, alebo ktorí ma ponižujú. Snažím sa zabúdať na svoj postih, ale niekedy ma môj zdravotný stav ubíja, lebo si uvedomujem, aká som a nemám silu kráčat ďalej. Spoločenstvo Samaritán znamená pre mňa veľmi veľa. Objavujem tu svoje nedostatky, ale keď vidím iných ako podobné problémy prekonávajú, ako idú ďalej, pokúšam sa aj ja meniť niečo na sebe.
Marková

O čo sa najviac opieraš vo svojom živote a prečo ?
Vo svojom živote sa najviac opieram o Pána Boha a rodičov. Mám veľmi rád rodičov a svojich súrodencov. Najradšej však mám rád Pána Ježiša.
Lašák

Ako vnímaš postihnutých ludí ?
S postihnutými ľuďmi som sa už stretávala aj predtým ako som prišla do Samaritánu, ale takto dlhšie som vlastne prvýkrát medzi nimi. Keď som prvýkrát prišla do kontaktu s postihnutými, nevedela som, čo si všetko môžem k nim dovoliť, ako sa mám s nimi rozprávať, ale postupne som sa to naučila. Beriem ich úplne normálne, ako ostatných zdravých ľudí. Dá sa s nimi rozprávať o všetkom.
Katka

Ako prežívaš deň zmierenia ?
Je dobré sa občas stíšiť a pocúvať hlas hlboko vnútri v nás, ktorý je tak tichý a cez ktorý k nám hovorí Boh. Je to dokonca nutné v dnešnom svete plnom sebectva a všelijakého hluku od výmyslu sveta. A je možno ešte lepšie stíšiť sa v posledný deň roka, kedy sa chcú ľudia zabávať, opíjať, strielať z delobuchov, proste chcú prežiť tento deň nejako inak - výnimočne a veľkolepo. V tento deň mnohí úplne zabúdajú na Boha, na toho, ktorému patrí najväčšia vďaka za prežitý rok, na toho, ktorý ich po celý rok sprevádzal aj keď veľakrát o tom nevedeli. Ja tiež chcem prežiť tento deň nejako inak, nejako výnimočne a veľkolepo a možno práve preto som rád, keď môžem po celý tento deň v tichosti načúvať, Láske - Bohu, keď ho môžem spoznávať v druhých a môžem ho osobne odprosiť za všetko, čo som v uplynulom roku urobil zle. A potom, v posledných minútach starého roka príde On sám, môj 'ocko i matka', môžem sa s ním stretnúť pri sv. omši. Možno, že práve toto ma zaujalo na silvestroch Samaritánu.
Škurla

Písať o Duchu Svätom je podľa mňa veľmi ťažké - no i tak by som sa chcela aspoň pár riadkami s Vami podeliť o to, ako jeho prítomnosť vnímam a prežívam vo svojom živote. Asi do novembra 1999 som Ducha Svätého vnímala iba na úrovni rozumu - vedela som, že je to tretia Božská osoba. Bola to pre mňa to len naučená poučka z katechizmu - nič viac. Cítila som, že môjmu životu viery niečo stále chýba, no ne-vedela som čo. Stretávala som sa s ľuďmi, ktorých život, i keď mali problémy a ťažkosti, mal v sebe predsa čosi zvláštne - akúsi iskru. Až prišiel ten pravý čas, keď si ma Boh znovu našiel a dotkol sa ma. Slovami sa dá veľmi ťažko opísať jeho do-tyk... Proste, postupne sa mi začali búrať všetky falošné predstavy o Bohu, ktoré som mala. Jednou z nich bola aj predstava Boha ako veľmi prísneho sudcu a zároveň policajta, ktorý na mňa stále pozerá, sleduje ma, každú moju chybu zaznamenáva a dá mi raz poriadne po prstoch. Preto vždy, keď sa niečo stalo, mala som až prehna-nú tendenciu do nekonečna sa ospravedlňovať I vtedy, keď som vedela, že ten, ko-mu som ublížila, sa na mňa už dávno nehnevá a odpustil mi. On na to zabudol a mňa to ešte vždy trápilo. Myslela som si, že ak sa moje chyby opakujú, Boh mi to nemôže odpustiť, že sa najprv musím polepšiť a potom... Takýchto predstáv bolo viac a preto som Boha nevedela osloviť ako Otca. Bála som sa ho a nemala som s ním osobný vzťah. No postupne sa mi otvárali oči a začala som objavovať Boží charakter - to, aký Boh skutočne je. Spoznala som, že jeho láska je naozaj láskou konkrétnou, osobnou - že vôbec nie je tým policajtom, ktorý striehne na mňa s palicou v ruke, a ktorého sa treba báť. Práve naopak. Je naozaj starostlivým Otcom, ktorý sa skláňa a je pripravený pomôcť. Dôkazom jeho starostlivosti je i to, že kvôli záchrane svojich deti dal ľuďom do rúk to najcennejšie a najvzácnejšie, čo mal - jediného Syna, hoci už dopredu vedel čo sa s ním stane, že ho zbičujú, opľujú a zabijú... . A predsa ho neušetril - lebo "tak miloval svet..." . A tak miloval i miluje aj mňa. Vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za mňa. Preto sa už nemusím báť prísť k svojmu nebeskému Otcovi taká, aká som. On ma skrze Ježiša Krista prijal za svoje dieťa a v Kristovi mi daroval nový život. Nech je za to oslávené jeho meno, lebo Boh je veľký a robí zázraky. Dnes už pozerám na Boha ako dobrého a milujúceho Otca, ktorý niekedy i karhá a napomína, ale nie preto, aby ma zdeptal a ponížil, ale preto, že ma chce za-chrániť a mať zo mňa zdravého človeka. Viem, že táto zmena vo mne nastala práve vďaka pôsobeniu Ducha Svätého v mojom živote. Rada čítam Sväté Písmo a objavujem v ňom nesmiernu hĺbku. Je to naozaj poklad, ktorý je nám daný a v ktorom môžeme poznávať pravú tvár Boha. Aj svätá omša sa pre mňa stala oveľa živšou a až teraz si uvedomujem, aká je to veľká milosť môcť sa jej zúčastniť. I týmto príspevkom nech je oslávený Trojjediný Boh za všetko, čo vykonal v mojom živote, lebo viem, že všetko je jeho milosť. SKÚSTE A PRESVEČTE SA, AKÝ DOBRÝ JE PÁN! AMEN.

Nikol Bonová, 2000

Silvester. Rozlúčka so starým rokom. Niekto ho strávi pri televíznom programe, iný hlučnou zábavou na námestí, pre ďalšieho je to možno iba obyčajný deň. A aký bude posledný Silvester odchádzajúceho tisícročia pre nás kresťanov? Ponúka sa veľa možností. Pozývame kresťanské spoločenstvá prežiť ho tak, ako ho prežívame už niekoľko rokov v našom spoločenstve Samaritán - s Kristom. Keď nazrieme do histórie židovského národa nájdeme tu i sviatok Jom Kipur - deň úplného pôstu, deň zmierenia. Židia zanechávajú prácu, zábavu a svoju pozornosť upriamujú na Boha s cieľom prehĺbiť pokánie, zmierenie. Tento deň je preniknutý duchom kajúcnosti, radosti a nádeje z odpustenia, čo symbolizuje aj oblečenie do bielych šiat. V tomto čase sa schádza zo všetkých kútov Slovenska necelá stovka mladých samaritánov - s tažkým handicapom, vozíčkarov, ale i tých, ktorí s radosťou ponúkajú svoje ruky a nohy do služieb tým, ktorí to potrebujú, aby sme ako spoločenstvo prežili posledné dni roku i svoj Deň zmierenia. Nezasadneme spolu k prestretému stolu a pôstom, zrieknutím sa zábavy, ruchu dňa obzrieme sa za tým, čo sme v roku prežili. Spoločným programom je v tento deň sv. omša a modlitba breviára. Ponorenie do ticha nám umožní vniknúť do hĺbky duše a v tichých chvíľach strávených s Ježišom sa nám vyplavia vnútorné zranenia, ktorých sa dostalo buď nám, alebo sme ich my spôsobili iným. Možno objavíme v sebe nevyjasnené problémy, pocítime výčitky svedomia. Vtedy vykročíme za priateľom a otvoreným rozhovorom nadväzujeme spretrhané nitky dôvery a priateľstva. No nielen iným, ale aj sebe, a dokonca aj Pánu Bohu by sme mali odpustiť. I na neho máme občas "ťažké srdce" za to, že nás stvoril nie podľa našich, ale podľa svojich predstáv. Búrime sa, že sme nedostali taký, či onaký dar a často nedokážeme niesť svoj kríž. A tak v adorácii prosíme o silu prijať samých seba a povedať Bohu ďakujem. Prijatím sviatosti zmierenia v úprimnej kajúcnosti otvoria sa nám dvere Božieho milosrdenstva. Spoločnou adoráciou pred polnocou odprosujeme, ďakujeme a modlíme sa za pokoj v našich rodinách a aby Kristova láska zapálila srdcia všetkých ľudí vo svete. Po polnočnej sv. omši budeme si o čosi bližší, naše priateľstvá sa upevnia a možno dokážeme podať kľúčik od svojho srdca aj tomu, kto nikdy predtým nemal k nemu prístup, alebo sa mu dvere nášho vnútra časom zavreli. Možno nájdeš brat, sestra, vo svojom okolí, rodine, spoločenstve človeka, ktorému sa nedokážeš pozrieť do očí, prihovoriť sa, alebo je medzi vami určité napätie. Práve v tento deň máme všetci šancu skončiť s osobnou antipatiou, nevšímavosťou, povedať prepáč, odpúšťam ti.
samaritáni

"Náš Silvester je opakom toho, čo ponúka svet. Deň zmierenia je pre mňa novým začiatkom, pretože mám možnosť napraviť svoje vzťahy s bratmi a sestrami. Všetci sme naladení na vlnovú dlžku zmierenia a cítim, že sa mi ľahšie než inokedy odpúšťa a prosí o odpustenie. V tichu kaplnky čerpám silu, aby som dokázala odkryť svoje vnútro a povedať aj to, čo by som inokedy snáď ani nevedela. Po vzájomnom zblížení vnímam bratov a sestry v novom svetle, stávajú sa mi bližšími a tak nový rok začínam s radosťou v srdci, ktorú slovami ťažko opísať."
Maja Ďurinová

"Priznám sa, že Silvester ako deň zmierenia vnímam ako milostivý, pretože v ňom nachádzam priestor na očistenie, čo je oslobodzujúce. Je tu priestor na osobný rozhovor a zblíženie sa s Bohom i ľuďmi v spoločenstve, čo je síce niekedy tažké, bolestivé, ale v niektorých prípadoch zároveň aj radostné."
Mária Smolková

"Deň zmierenia pre mňa znamená určitú revíziu môjho života, kedy mám viac času zhodnotiť prežitý rok. Zamýšľam sa nad tým, ako som splnila svoje predsavzatia a pomáha mi zamyslieť sa nad vzťahmi k druhým. Niekedy je veru veľmi ťažké povedať niekomu "prepáč", "odpusť". No objavujem novú radosť vo svojej duši z toho, že Boh ma berie takú aká som, aj s chybami, napriek všetkému ma miluje. Je to úžasné!"
Hanka Lusconová

"Bol to pre mňa silný zážitok. Uvedomil som si, že Deň zmierenia by sa mal v mojom živote opakovať každý deň. Odpúšťať deň čo deň. Duša je ako voda v priezračnom pohári. Vyzerá na pohľad čistá, ale ak ju nechám postáť, zistím, že sa na dne usadil jemný kal, ktorý mi bráni milovať. Pohľad do svojho vnútra a silencium mi pomáhajú vyplaviť chyby, ktoré mútia priezračnú "vodu", t. j. dušu."
Ján Mária Vianey, OFM

"V tichu tohto dňa si viac uvedomujem Božiu prítomnosť. Je to čas, v ktorom sa zastavím a listujem, čo som za uplynulý rok prežila. Ďakujem Bohu za všetko čo vykonal v mojom živote, za dary, ktoré som dostala i ako som ich využila. Vzdávam vďaku, chválu a prosím o odpustenie - a je v tom úžasná sila, sila lásky. A priatelia sa mi stávajú bližšími."
Nikol Bonová

"V tento deň veľa ľudí úplne zabúda na Boha, ktorému patrí najväčšia vďaka za prežitý rok, na toho, ktorý nás po celý rok sprevádza aj keď si to veľakrát neuvedomujeme. Tento deň prežívam výnimočne a veľkolepo: môžem po celý deň v tichosti načúvať Láske, spoznávať ho v druhých. Prosím o odpustenie všetkého, čo som urobil zle. A vo sv. omši na rozhraní starého a nového roku prichádza On sám, môj "Ocko"."