Byť dobrovoľníkom v dnešnej dobe? Načo? Prečo? Čo z toho mám? Staráme sa o svoje pohodlie - túžba prekonávať sa, odovzdávať sa pre dobro iných sa pomaly vytráca. Dobré skutky sme si zvykli pripisovať len postavičkám v rozprávkach. Pesimizmus, či realita?
Rok 2001 je Medzinárodným rokom dobrovoľníctva vyhláseného OSN. Mám to šťastie, že u nás dobrovoľníci sú a ja som ich stretla. Vlastne stretávam často - v spoločenstve Samaritán. Mladí, celkom obyčajní ľudia - zdraví i telesne postihnutí. Žijú jednoduchým životom svojich každodenných starostí i radostí. Napriek tomu si však nájdu čas angažovať sa v prospech tých, ktorí potrebujú vypočuť, podať pomocnú ruku, či poslúžiť radou. Veľkou devízou nášho spoločenstva sú dobrovoľníci - vozíčkari, ktorí s mimoriadnou citlivosťou a entuziazmom dokážu podať i ruku rovnako postihnutému, vedia doslova "naštartovať" človeka v bezvýchodiskovej situácii ku hľadaniu zmyslu života.
Spoločenstvo Samaritán tvoria mladí ľudia z rôznych častí Slovenska - zdraví i telesne postihnutí. V mieste kde žijú, navzájom sa stretávajú, pomáhajú si a spoločne prežívajú mnohé chvíle. Niekoľkokrát v roku sa schádzajú na celoslovenských akciách, medzi ktoré patrí aj Ples radosti. V tomto roku už v poradí ôsmy, organizovaný tradične spolu so slávením Svetového dňa chorých v dňoch 9. - 10. februára 2001.
Stretnutie sme začali slávnostnou svätou omšou, spojenou s vysluhovaním sviatosti pomazania chorých, po nej sa miestnosť zmenila na tanečný parket. Po prípitku a slávnostnej večeri nastala pravá zábava. Že sa na vozíku tancovať nedá? Môžete si byť istí, že ani pri čardáši sa nespotíte tak, ako pri tanci s vozíčkarom. Spestrením programu bolo aj vystúpenie tanečníka Pavla Danka z tanečnej skupiny Atak. Tradičná tombola bola v pozornosti všetkých, pretože lákala peknými cenami, ktoré vďaka dobrovoľníkom - vozíčkarom potešili mnohých, zvlášť 1.cena - púť do Medžugorja.
Vyvrcholením večera však bolo udelenie ocenenia Perníkové srdce 2000. V srdci človeka sa ukrýva dobro aj zlo. Srdce dobrovoľníka je však naplnené ľudskosťou, láskou a porozumením pre tých, s ktorými prežíva veľa spoločného.
Nominovaní boli šiesti dobrovoľníci z rôznych krajov Slovenska - zdraví i telesne postihnutí. Ich nomináciu podporili počas celého večera i účastníci plesu. Z nominovaných čestná komisia udelila ocenenie Perníkové srdce 2000 takto:
- Najväčšie - "zlaté" - Perníkové srdce 2000 si odniesla Monika Mäsiarová z Novej Dediny. Službe v spoločenstve Samaritán sa venuje už viac ako 5 rokov ešte ako študentka na strednej škole. Za ten čas nazbierala skúsenosti nielen v pomoci telesne postihnutým, ale hlavne organizačné a managerské. Reprezentuje organizáciu na rozličných zasadnutiach MVO, podieľa sa na tvorbe programu a príprave akcií spoločenstva. Často navštevuje rôzne vzdelávacie kurzy a semináre, zamerané na prácu v humanitných organizáciách. Skromná, nenápadná, vždy ochotná pomôcť.
- Strieborný Jožko Medvedík je z Chocholnej - Velčíc. Napriek časovo náročnej práci si vždy nájde voľnú chvíľku na návštevu priateľov telesne postihnutých vo svojom okolí. Nezaprie sa v ňom zručný domáci majster, ktorý zvládne každý technický problém, čo potvrdili už viacerí vozíčkári. Jeho srdce je vždy ochotné podeliť sa s inými, vie človeka povzbudiť, navštíviť toho, kto práve pociťuje absenciu návštev.
- Bronzová Ľubka Škvarnová, dlhoročná členka organizácie, telesne postihnutá zo Žiliny - Rosiny. Je vedúcou osobnosťou regionálneho centra spoločenstva v Žiline, vie človeka vypočuť, ochotná vždy pomôcť a poradiť. Jej krásne výšivky potešili mnohých, ktorí si ich odniesli ako dar alebo či zdobia originály vianočných či veľkonočných pozdravov. Prácou na počítači pomáha najmä pri organizovaní rôznych podujatí.
Ďalšími srdiečkami sme ocenili:
- Alenku Szepesgyörkyovú, - "pilier východu". Už niekoľko rokov vedie oblastné centrum v Košiciach, pod jej vedením na týždenne stretajú samaritáni na stretkách, organizuje mesačné duchovné obnovy. Jej zásluhou na východe všetko klape.
- Ivana Štefku z Trnavy, vysoko angažovaného dobrovoľníka - vozíčkara. Hoci so zdravotným stavom má často problémy, je neúnavný vo vyhľadávaní sponzorov, i v zime na svojom vozíčku dokáže takmer nemožné. Je to človek s veľkým Č, pretože vie vypočuť a potešiť v pravý čas. Je našim dvorným kameramanom.
- Danku Vinašovú, z Košíc, autorku mnohých perfektných výšiviek. Hoci má veľké problémy s telesnou motorikou, nech má akúkoľvek predlohu na výšivku, jej práca vždy dobre dopadne.
Každý z ocenených si na pamiatku odniesol symbolické perníkové srdce, čím vyššie umiestnenie, tým väčšie srdce.
Aj takto si teda možno predstaviť dobrovoľníka dnešných čias. A že dobrovoľníctvo sa dnes nevypláca? Áno, v podstate máte pravdu. Pocit z radosti a šťastia tých, ktorým ste pomohli, je skutočne "na nezaplatenie".

Mgr. Mária Švecová