Prvá návšteva Svätého Otca na Slovensku - 22.apríl 1990

Sú chvíle a udalosti v našom živote, ktoré sa nám neobyčajne hlboko vtláčajú do vedomia i do pamäti. Spomienky na ne nevyblednú ani po rokoch, lež ostávajú stále živé tak, ako spomienka na nedeľu, 22.apríla v roku 1990. Zavítal medzi nás vzácny a dlho očakávaný hosť - pápež Ján Pavol II. Nečakané politické zmeny mu konečne otvorili bránu do krajiny, s ktorou ho oddávna spájali úzke a srdečné vzťahy.
Cirkev na Slovensku vtedy prežívala skutočné zmŕtvychvstanie, zmŕtvychvstanie svojho 40-ročného života v skrytosti a v prenasledovaní. Túto radosť zo slobody Pán akoby chcel umocniť tým, že poslal k nám svojho námestníka, posla nádeje a pokoja. Všade sa rozliehalo slávnostné "Aleluja" a k hlasu Cirkvi sa pridalo aj naše spoločenstvo.
Nechceli sme však vzácnu návštevu privítať len s prázdnymi rukami. Pripravili sme sa na ňu dvojdňovou duchovnou obnovou. Zišli sme sa na nej naozaj v hojnom počte, a tak nám opät Oľgin dom nestačil. Preto sa nám o nocľah postaralo zopár rodín v Devínskej Novej Vsi. Duchovná obnova bola obetovaná za Svätého Otca. V sobotu sme sledovali príchod sv. Otca do Prahy v televízii a v nedeľu, keď celebroval svätú omšu na Velehrade, sme sa už ponáhľali spolu so stovkami iných pútnikov do Vajnor. Vajnorské letisko i napriek tomu, že bolo skropené kvapkami jarného dažda, dýchalo slávnostnou atmosférou. Už od rána tu znela hudba, ozýval sa spev mládeže a zo všetkých strán sa hrnuli starí i mladí, zdraví i chorí, kňazi i rehoľníci, jedným slovom všetci, čo túžili stretnúť sa s nástupcom apoštola Petra, s Jánom Pavlom II. Uprostred záplavy tohto nespočetného množstva ľudí sme sa čoskoro ocitli aj my. Hneď po príchode sme zaujali svoje miesta, vyhradené v tesnej blízkosti oltára.
Spočiatku sme boli len väčšou kvapkou v obrovskom mori pútnikov, no postupne sa k nám pridávali i vozíčkari a telesne postihnutí, ktorí nepatrili do nášho spoločenstva. Chvíle radostného očakávania vypĺňal bohatý program duchovného slova a piesní, napriek tomu, že vytrvalo pršslo. No vo chvíli, keď helikoptéra so sv. Otcom pristávala na letisku, dážď ustal. Všetko malo príchuť zázraku, ešte pred nedávnom nemožné sa stalo možným, neuskutočniteľné skutočným.
Sv. Otec konečne s láskou a úctou bozkával slovenskú zem. Do hĺbky duše sa nám vryl okamih, keď sa Kristov námestník zastavil pri našich vozíkoch a jeho žehnajúca ruka spočinula na hlave niektorých z nás. Nezabudol na nás chorých ani počas homílie, prihováral sa nám ako skutočný otec svojim deťom. Poukázal na význam kríža v našom živote, ktorý nás pripodobňuje Kristovi. Povzbudzoval nás, aby sme svoje utrpenie spájali s Ježišovými bolesťami na kríži a tak spolupracovať na vykúpení sveta. Svätý Otec všetkým hovoril, ako správne využívať získanú slobodu, o význame diela sv. Cyrila a Metoda pre náš národ. Otcovi arcibiskupovi Sokolovi odovzdal pálium a požehnal základné kamene na výstavbu kostolov na Slovensku.
Pápežov pobyt u nás trval len niekoľko hodín, ale aj tak vznikli nové sympatie, nové putá, preto lúčenie nebolo ľahké. Svätý Otec však zdôrazňoval svoju nádej, že sa čoskoro vráti - a na dlhšie.

Juhoslávia

Týždeň od 29. 6. - 15. 7. 1990 bol prvým neklamným dôkazom toho, že invalidný vozík, či iné telesné postihnutie neznamenajú žiadnu priestorovú obmedzenosť. S pomocou zdravých priateľov sme sa vybrali na prvú zahraničnú dovolenku. Cieľom našej cesty bola Juhoslávia.
29. 6. sa Oľginým dvorom ozývala veselá vrava a zvonivý smiech. No vo chvíli, keď p. Bernardín podišiel k stolu predstavujúcemu oltár, uprostred dvora sa začala slúžit sv. omša a všetci razom stíchli.
Áno, takto začínala naša spoločná dvojtýždňová púť. Po sv. omši nasledovalo takmer trojhodinové zapĺňanie autobusu batožinou, rozlúčka s Devínskou Novou Vsou a vyštartovanie k hraniciam. S veselou náladou i spevom cesta rýchlo ubiehala a krátko pred polnocou sme sa ocitli v slovenskej dedinke nachádzajúcej sa v Juhoslávii - v Selenci. Počas dvoch dní nám tu strechu nad hlavou poskytli ochotní ľudia z miestnych rodín.
Zo Selence sme pokračovali cestou lemovanou panenskou prírodou, kde sa rovinaté polia postipne menili v skalnaté vrchy. Náš ďalší cieľ bolo Medžugorje. Na tomto vzácnom mieste spojenia neba so zemou rukou Nebeskej Matky viedli naše kroky rovno do kostola. Zúčastnili sme sa na modlitbe sv. ruženca a slávení sv. omše. Po nej opäť prišiel na rad sv. ruženec, nechýbali modlitby za uzdravenie a požehnanie predmetov, ktoré si pútnici v Medžugorí nakúpili. V materinskom objatí Panny Márie sme pobudli štyri dni. Boli plné duchovných zážitkov, popretkávané množstvom stretnutí so zaujímavými ľuďmi. Medzi ne patrí stretnutie s vizionárom Ivanom i návšteva v Tihalijne, kde sme sa zoznámili s kňazom Zovkom. V krátkom, ale pútavom rozprávaní nás uviedol do tajov zjavení Panny Márie v Medžugorí a tlmočil nám jej posolstvá, v ktorých naliehavo žiada o modlitbu sv. ruženca a pôst. Páter Zovko radil pôst aj nám, pretože bez neho nemôže človek naplno prežívat sv. omšu, nedokáže pochopiť Kristovu obetu na kríži. Dôraz kládol aj na spoločnú modlitbu v rodinách. Všetkých nás vyzýval k otvoreniu sa Duchu Svätému a v závere každému jednotlivo udelil svoje požehnanie.
Po rozlúčke s Medžugorím sme zdolávali ďalšie kilometre deliace nás od Splitu - našej poslednej dovolenkovej zastávky. Netrvalo dlho a slnkom zaliate mesto nám otváralo svoje brány. Nuž, vošli sme nimi ďalej a začali si hľadať vhodný prístrešok. Boli to chvíle úplného odovzdania sa do rúk Matky Božej, pretože pred odchodom na dovolenku sa nám nepodarilo zabezpečiť si ubytovanie v žiadnom prímorskom letovisku. A tak sme do poslednej chvíle nevedeli, kde počas nasledujúcich nocí zložíme hlavy. Najskôr sme skúšali klopať na dvere františkánskeho kostola. Tam nás však prijať nemohli, lebo sme neboli členmi ich rehole. Situácia sa zdala beznádejná, ale predsa s dôverou v pomoc i ochranu Panny Márie sme klopali na ďalšie a ďalšie dvere, až nám nakoniec povolili ubytovať sa v kňazskom seminári. Do jeho priestorov nás voviedol starší, skromne vyzerajúci kňaz. Srdečne nás privítal a povedal: "Ja som v Splite tým, čím je u vás Ján Sokol." Takmer sme onemeli od údivu - ten ochotný a skromný kňaz nebol nik iný ako sám splitský arcibiskup. Prišiel, aby nás privítal a udelil nám svoje požehnanie.
Čakalo tu na nás sedem krásnych slnečných dní, počas ktorých sme do krajnosti vychutnávali slanosť Jadranského mora na pláži Omniš.
V Splite sme spoznali mladú ženu, ktorá bola 1. mája 1988 zázračne uzdravená. Naďa neváhala prísť medzi nás a porozprávať nám o svojom uzdravení z nevyliečiteľnej choroby. Bola slepá a mala progresívnu muskulárnu distrofiu, 11 rokov žila paralyzovaná. K uzdraveniu došlo na charizmatickom seminári, kde prosila o uzdravenie malého dieťaťa, nad ktorým matka žalostne plakala. Naďa v tom trikrát počula akýsi tažko opísateľný vnútorný hlas: "Dieťa, neboj sa, vstaň a choď!" Plná údivu nad tým, že Boh miesto dieťaťa uzdravuje ju, vstala z vozíka a podišla k oltáru, kde s radosťou v srdci ďakovala Pánovi. Slepá však ostala naďalej. Svoje uzdravenie nám opísala ako znovuzrodenie, ako prerodenie. S Naďou sme sa v priebehu týždna stretli niekoľkokrát. Vždy z nej vyžarovala silná viera prameniaca z Božieho slova. Pri rozlúčke nešetrila povzbudivými slovami.
Krásne dva týždne rýchlo ubehli a my, povzbudení na duchu, pookriati na tele, s plným priehrštím zážitkov v srdci sme sa vracali domov.