|
Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI. k 17.
svetovému dňu chorých 11. februára 2009.
Drahí bratia a sestry,
na Svetový deň chorých, pripadajúci na 11.
februára – na liturgickú spomienku Panny Márie Lurdskej –, sa diecézne
spoločenstvá spolu so svojimi biskupmi zjednotia v modlitbe, aby rozmýšľali,
aké iniciatívy napomôžu zvýšiť citlivosť voči trpiacim. Rok sv. Pavla, ktorý
práve slávime, ponúka veľmi vhodnú príležitosť na to zastaviť sa a spolu s
apoštolom Pavlom meditovať o skutočnosti, že tak, „ako sa v nás rozmnožujú
Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha“ (2 Kor 1,
5). Duchovné spojenie s Lurdami nám okrem toho pripomína aj materskú
starostlivosť Ježišovej Matky o bratov a sestry jej Syna, „ktorí ešte putujú
a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach, dokiaľ sa nedostanú do
blaženej vlasti“ (Lumen gentium, 62).
Tento rok sa naša pozornosť osobitne
zameriava na tie najslabšie a bezbranné stvorenia, deti, a to na tie spomedzi
nich, ktoré sú choré a trpia. Existujú malé ľudské bytosti, ktoré na svojom
tele nesú následky chorôb spôsobujúcich trvalé postihnutie, a tiež také,
ktoré napriek veľkému medicínskemu pokroku bojujú s dosiaľ nevyliečiteľnými
chorobami. Mnohé deti sú zranené na tele i na duši v dôsledku krvavých
konfliktov a vojen, iné sú zasa nevinnými obeťami nenávisti bezcitných
dospelých. Existujú „deti ulice“, ktorým chýba teplo rodiny a sú ponechané
samy na seba, i mladiství, ktorých zneucťujú rôzni ničomníci a zneužívajú ich
nevinnosť, spôsobujúc im psychické zranenia, ktoré ich poznačia na zvyšok
života. Nemožno zabúdať ani na nespočítateľné množstvo mladistvých, ktorí zomierajú
na následky smädu, hladu či nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, a
rovnako ani na malých exulantov a utečencov z vlasti, ktorí so svojim rodičmi
hľadajú lepšie podmienky na život. Od všetkých týchto detí stúpa tichý
bolestný výkrik, ktorý apeluje na naše svedomie – ako ľudí i ako veriacich.
Kresťanské spoločenstvo, ktoré nemôže
ostať k ich tragickým podmienkam ľahostajné, cíti naliehavú povinnosť
angažovať sa. „Cirkev,“ ako som v napísal v encyklike Deus caritas est, „je
Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom
toho, čo nutne potrebuje“ (25). Preto si vrúcne želám, aby aj Svetový deň
chorých ponúkol farským a diecéznym rodinám príležitosť čoraz lepšie si
uvedomiť, že sú „Božou rodinou“, a povzbudil ich k tomu, aby vo svojich
obciach, štvrtiach či mestách dávali pocítiť Pánovu lásku, lebo „v samotnej
Cirkvi ako rodine nesmie nijaký člen trpieť núdzu“ (tamže). Svedectvo lásky
tvorí súčasť života každej kresťanskej komunity. Už od počiatku totiž Cirkev
premieňala evanjeliové princípy na konkrétne skutky, ako to čítame v Skutkoch
apoštolov. Dnes sa pri zmenených podmienkach zdravotníckej starostlivosti
ukazuje potreba užšej spolupráce medzi medicínskymi profesionálmi pracujúcimi
v rôznych zdravotníckych inštitúciách a cirkevnými spoločenstvami pôsobiacimi
na danom území. Z tohto hľadiska sa javí ako veľmi hodnotný príklad
inštitúcia, ktorá je v spojení so Svätou stolicou, Detská nemocnica Dieťaťa
Ježiša (Ospedale Pediatrico Bambino Gesu), ktorá toho roku slávi 140. výročie
svojho založenia.
No to nie je všetko. Keďže choré dieťa je
súčasťou rodiny, ktorá s ním prežíva utrpenia, často spojené s vážnymi
obmedzeniami a problémami, kresťanské spoločenstvá nesmú zabúdať ani na to,
aby pomáhali aj rodinám postihnutým chorobou ich syna alebo dcéry. Podľa
príkladu milosrdného Samaritána sa treba skláňať k osobám, ktoré sú takto
skúšané, a ponúkať im pomoc v podobe konkrétnej solidarity. Takto sa prijatie
utrpenia a spoluúčasť na ňom premieňa na užitočnú pomoc rodinám chorých detí,
vytvára v nich atmosféru pokoja a nádeje a umožňuje im okolo seba cítiť
širšiu rodinu bratov a sestier v Kristovi. Ježišovo spolucítenie s plačúcou
naimskou vdovou (porov. Lk 7, 12 – 17) i s úpenlivou Jairovou prosbou (porov.
Lk 8, 41 – 56) nám má okrem iného poukázať na to, ako spoluprežívať okamihy
fyzického a morálneho utrpenia s toľkými skúšanými rodinami. Všetko to
predpokladá nesebeckú a veľkodušnú lásku, ktorá je odrazom a znamením
milosrdnej Božej lásky, ktorá nikdy neopúšťa svoje ťažko skúšané deti, ale
vždy im obdivuhodne posilní srdce i rozum, aby boli schopné náležite čeliť
ťažkostiam života.
Každodenná služba chorým deťom a
neprestajné angažovanie sa v tejto oblasti predstavujú výrečné svedectvo
lásky k ľudskému životu, osobitne k životu tých, ktorí sú slabí a vo všetkom
úplne odkázaní na druhých. Je skutočne potrebné náležite zdôrazňovať
absolútnu a najvyššiu dôstojnosť každého ľudského života. Učenie, ktoré
Cirkev neprestajne hlása, sa s dobou nemení: ľudský život je krásny a prežíva
sa v plnosti, aj keď je slabý a často zahalený v tajomstve utrpenia. Svoj
zrak musíme obrátiť na ukrižovaného Ježiša: svojou smrťou na kríži chcel mať
podiel na bolesti celého ľudstva. V jeho utrpení z lásky vidíme najvyššiu
možnú spoluúčasť na bolestiach maličkých pacientov a ich rodičov. Môj
ctihodný predchodca Ján Pavol II., ktorý nám na sklonku svojho života dal
žiarivý príklad trpezlivo prijímaného utrpenia, napísal: „Na kríži je
,Vykupiteľ človeka‘, Muž bolestí, ktorý vzal na seba telesné a duchovné utrpenia
ľudí všetkých čias, aby mohli v láske nájsť spásonosný zmysel svojich
bolestí, ako aj odpovede na všetky svoje otázky“ (Salvifici doloris, 31).
Rád by som tu vyjadril svoje uznanie a
povzbudenie medzinárodným i národným organizáciám, ktoré sa starajú o choré
deti – zvlášť v chudobných krajinách – a s veľkodušnosťou i odriekaním
prispievajú k tomu, aby sa im zabezpečila primeraná a láskyplná
starostlivosť. Zároveň sa obraciam s dôraznou výzvou na predstaviteľov
jednotlivých krajín, aby boli prijaté zákony a opatrenia v prospech chorých
detí a ich rodín. Cirkev je vždy, no o to väčšmi, ak ide o život detí,
pripravená ponúknuť svoju úprimnú spoluprácu s cieľom premeniť celú ľudskú
spoločnosť na „civilizáciu lásky“ (porov. Salvifici doloris, 30).
Na záver by som chcel vyjadriť svoju
duchovnú spoluúčasť všetkým vám, drahí bratia a sestry, ktorí trpíte rôznymi
chorobami. Svoj srdečný pozdrav posielam tým, ktorí vám pomáhajú: biskupom,
kňazom, zasväteným osobám, zdravotníckemu personálu, dobrovoľníkom a všetkým tým,
ktorí sa s láskou venujú liečeniu a zmierňovaniu utrpenia ľudí postihnutých
rôznymi chorobami. Osobitne pozdravujem vás, drahé choré a trpiace deti:
pápež vás objíma s otcovskou láskou spolu s vašimi rodičmi a príbuznými a
uisťuje vás, že sa bude za vás zvlášť modliť. Pápež vás tiež pozýva, aby ste
dôverovali v materskú pomoc Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorú sme počas
uplynulých Vianoc opäť kontemplovali, ako v náručí radostne objíma Božieho
Syna, ktorý sa stal Dieťaťom. Zvolávajúc na vás i na všetkých chorých
materskú ochranu Presvätej Panny, Uzdravenia nemocných, všetkým zo srdca
udeľujem svoje osobitné apoštolské požehnanie.
Vo Vatikáne 2. februára 2009
Benedikt XVI.
Posolstvo Svätého otca k IX. Svetovému dňu chorých
11.februára 2001 Sydney.
1. Kresťanské spoločenstvo, obohatené milosťou
Veľkého jubilea a kontempláciou tajomstva vteleného Slova, v ktorom ľudské
utrpenie “smeruje tým najvznešenejším spôsobom k vykúpeniu” (Salvifici
doloris, VIII), sa pripravuje 11. februára 2001 sláviť IX. svetový deň
chorých. Toto významné jubileum sa bude sláviť v katedrále v Sydney v
Austrálii. Výber austrálskeho svetadielu, s jeho kultúrnym a etnickým
bohatstvom, zdôrazňuje tesný zväzok cirkevného spoločenstva, ktoré prekonáva
vzdialenosti a umožňuje stretnutie rôznych kultúr, zúrodnených jediným
oslobodzujúcim posolstvom spásy. Katedrála v Sydney je zasvätená Panne Márii,
Matke Cirkvi, čo zdôrazňuje mariánsky rozmer svetového dňa chorých, ktorý sa
už deväť rokov opätovne koná v deň spomienky na Pannu Máriu Lurdskú. Mária
ako milujúca Matka dá znovu pocítiť svoju ochranu nielen chorým z
austrálskeho kontinentu ale z celého sveta, ako aj všetkým, ktorí im slúžia
svojou profesionálnou odbornosťou a často i celým svojím bytím. Okrem toho
bude tento deň, podobne ako v minulosti, príležitosťou na modlitbu a podporu
nespočetných inštitúcií, ktoré sa venujú starostlivosti o trpiacich. Bude
slúžiť na povzbudenie mnohým kňazom, rehoľníkom, rehoľníčkam a veriacim
laikom, ktorí sa v mene Cirkvi snažia odpovedať na očakávania chorých ľudí,
pričom osobitnú pozornosť venujú tým najslabším a bojujú za to, aby bola
porazená kultúra smrti a všade zvíťazila kultúra života (porov. Evangelium
vitae, 100). V posledných rokoch som aj ja niekoľkokrát okúsil, čo je to
choroba, a čoraz jasnejšie chápem jej hodnotu pre Petrovu službu, ktorú konám
a pre samotný život Cirkvi. Chcem vyjadriť svoju milujúcu solidaritu s tými,
ktorí trpia a pozvať ich, aby s vierou kontemplovali tajomstvo ukrižovaného a
zmŕtvychvstalého Krista, aby tak objavili vo svojich vlastných bolestných
zážitkoch láskyplný Boží plán. Iba keď hľadia na Ježiša, “muža bolestí, ktorý
poznal utrpenie” (Iz 53, 3), môžu nájsť vyrovnanosť a nádej.
2. Počas tohto Svetového dňa chorých, ktorého témou je Nová evanjelizácia a
hodnota trpiaceho človeka, chce Cirkev zdôrazniť potrebu evanjelizovať túto
oblasť ľudskej skúsenosti novým spôsobom, pričom treba podporiť orientáciu na
celkové dobro človeka a na pokrok všetkých ľudí v každej časti sveta. Účinné
liečenie rôznych chorôb, presadzovanie ďalších výskumov a investovanie
primeraných zdrojov – to všetko sú chvályhodné skutočnosti, ktoré sa úspešne
realizujú na rozsiahlych územiach našej planéty. Hoci sa tešíme vynaloženému
úsiliu, predsa nemožno prehliadať, že nie všetci ľudia majú rovnaké možnosti.
Preto sa obraciam s naliehavou výzvou, aby sa robilo všetko na podporu
potrebného rozvoja zdravotných služieb v ešte stále mnohých krajinách, ktoré
nie sú schopné poskytnúť svojim obyvateľom dôstojné podmienky pre život a pre
ochranu zdravia. Okrem toho by som si veľmi želal, aby sa nespočetné možnosti
modernej medicíny dali do účinnej služby človeku a použili pri plnom
rešpektovaní jeho dôstojnosti. V priebehu svojich dvetisícročných dejín sa
Cirkev neprestajne snažila podporovať pokrok liečebných metód s cieľom
pomáhať chorým stále kvalifikovanejšie. V rôznych situáciách zasahovala
všetkými prostriedkami, ktoré mala k dispozícii, aby boli rešpektované ľudské
práva a aby sa vždy sledovalo pravé dobro človeka (porov. Populorum
progressio, 34). Magistérium Cirkvi, aj dnes verné zásadám evanjelia,
neprestáva predkladať morálne kritériá, ktoré môžu usmerniť ľudí v
zdravotníctve, aby sa prehlbovali tie stránky výskumu, ktoré ešte nie sú
dostatočne objasnené, bez porušenia požiadaviek vyplývajúcich z pravého
humanizmu.
3. Každý deň sa v myšlienkach vydávam na púť do nemocníc a liečební, kde
prebývajú ľudia každého veku a sociálneho stavu. Predovšetkým by som sa chcel
zastaviť pri pripútaných na lôžko, pri príbuzných a zdravotníckom personáli.
Tieto miesta akoby tvorili svätyne, kde sa ľudia zúčastňujú na Kristovom
veľkonočnom tajomstve. I ten najnevšímavejší si tu musí položiť otázku,
týkajúcu sa vlastnej existencie a jej významu, otázku príčiny zla, utrpenia a
smrti (porov. Gaudium et spes, 10). Preto je také dôležité, aby v takýchto
inštitúciách nikdy nechýbala kvalifikovaná a výrazná prítomnosť veriacich.
Ako by som teda mohol neobrátiť svoju naliehavú výzvu na odborný personál v
medicíne a zdravotníctve, aby sa učili od Krista, lekára duší a tiel, byť pre
svojich bratov skutočnými “dobrými samaritánmi”? A najmä, ako neželať tým,
ktorí sa venujú výskumu, aby bez prestania pracovali na objavení vhodných
prostriedkov na posilnenie celkového zdravia ľudskej bytosti a na prekonanie
následkov zla? Okrem toho, ako neželať tým, ktorí sa venujú priamo
starostlivosti o chorých, aby boli pozorní k potrebám trpiacich a spájali pri
vykonávaní svojho povolania odbornosť s ľudskosťou? Nemocnice, ústavy pre
starých a chorých a každý dom, v ktorom sú zhromaždení trpiaci ľudia,
predstavujú výsadné prostredie pre novú evanjelizáciu, ktorá sa má zasadzovať
o to, aby práve tu zaznelo posolstvo evanjelia prinášajúce nádej. Iba Ježiš,
božský Samaritán, je pre každú ľudskú bytosť, ktorá hľadá pokoj a spásu, plne
uspokojivou odpoveďou na jej najhlbšie očakávania. Kristus je Spasiteľom
každého a celého človeka. Cirkev ho preto neprestáva ohlasovať, aby svet
choroby a hľadanie zdravia žili z jeho svetla. Preto je dôležité, aby sa na
začiatku tretieho kresťanského tisícročia dal nový podnet na evanjelizáciu
sveta zdravotníctva, ako miesta osobitne určeného stať sa cenným laboratóriom
civilizácie lásky.
4. V týchto rokoch rastie záujem o vedecký výskum v medicínskej oblasti a o
modernizáciu zdravotníckych štruktúr. Nemožno nehľadieť s potešením na takéto
smerovanie, no súčasne treba zdôrazniť, že tento výskum sa musí vždy viesť v
snahe účinne poslúžiť chorému a pomôcť mu v boji proti chorobe. Z tohto
pohľadu sa stále viac hovorí o “holistickej” (celostnej) zdravotnej starostlivosti,
čiže o takej, ktorá je zameraná na biologické, psychologické, sociálne a
duchovné potreby chorého a tých, ktorí sú okolo neho. Predovšetkým v oblasti
liekov, liečebných postupov a chirurgických zákrokov je potrebné, aby sa
klinické skúšky konali s absolútnym rešpektom voči jednotlivcovi a s jasným
uvedomením si rizík a v dôsledku toho i hraníc, ktoré predstavujú. Kresťanskí
odborníci sú v tejto oblasti povolaní svedčiť o svojom etickom presvedčení a
neustále doň vierou vnášať nové svetlo. Cirkev oceňuje úsilie tých, ktorí
obetavo a profesionálne pracujú vo výskume a v zdravotnej starostlivosti, a
tak prispievajú k zvyšovaniu kvality služby poskytovanej chorým.
5. Rovnaké rozdelenie dobier predstavuje podľa Stvoriteľovho priania
naliehavý príkaz aj v oblasti zdravia: treba konečne skončiť s pretrvávajúcou
nespravodlivosťou, ktorá najmä v chudobných oblastiach zbavuje veľkú časť
populácie nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. Toto je vážne pohoršenie,
ktoré má podnietiť ľudí, čo sú za to v jednotlivých krajinách zodpovední, aby
venovali všetky sily sprístupneniu aspoň základnej zdravotnej starostlivosti
tým, ktorí trpia nedostatkom materiálnych prostriedkov. Podporovať “zdravie
všetkých” je prvoradou povinnosťou každého člena medzinárodného spoločenstva;
pre kresťanov je tento záväzok úzko spojený so svedectvom o ich viere.
Takýmto konkrétnym spôsobom môžu ohlasovať evanjelium života, pričom
podporujú úctu voči životu a odmietajú každú formu zásahu proti nemu, od
potratu až po eutanáziu. Do tohto rámca súčasne patrí aj poznámka o využití
použiteľných zdrojov: ich ohraničenosť si vyžaduje stanovenie jasných
morálnych kritérií, schopných vniesť svetlo do rozhodovania pacientov a ich
poručníkov pred mimoriadnymi, drahými a riskantnými liečenými postupmi. V každom
prípade sa treba vyhnúť prepadnutiu formám úpornej terapie, t. j. neúmernej
výsledkom (porov. Evangelium vitae, 65). Rád by som tu ocenil jednotlivcov a
štruktúry, najmä rehoľné inštitúty a všetkých, ktorí konajú v tejto oblasti
veľkodušnú službu a s odvahou odpovedajú na naliehavé potreby ľudí a národov
v oblastiach alebo krajinách s veľkou chudobou. Cirkev im znovu vyjadruje
svoje uznanie za príspevok, ktorý stále prinášajú na tomto širokom a citlivom
pastoračnom poli. Chcel by som predovšetkým povzbudiť členov rehoľných rodín,
ktoré sa zaoberajú pastoráciou v zdravotníctve, aby vedeli s odvahou
odpovedať na výzvy tretieho tisícročia a išli v stopách svojich zakladateľov.
Zoči-voči novým tragédiám a chorobám, ktoré nahradili zhubné epidémie minulosti,
je potrebné dielo “dobrých samaritánov”, schopných poskytnúť chorým potrebnú
starostlivosť tak, aby im zároveň nechýbala duchovná podpora, ktorá im umožní
prežívať ich ťažkú situáciu s vierou.
6. S osobitnou láskou sa v myšlienkach uberám k celému radu rehoľníkov a
rehoľníčok, ktorí spolu so stále rastúcim počtom laikov a laičiek v
nemocniciach a v zdravotných zariadeniach v kritických oblastiach píšu
nádherné stránky o evanjeliovej láske. Často pracujú v nepokojnom prostredí
konfliktov a vojen a každý deň riskujú život, aby zachránili bratov. Bohužiaľ
je mnoho i tých, ktorí kvôli svojej službe evanjeliu života zomierajú. Chcel
by som tiež spomenúť mnohé nevládne organizácie, ktoré vznikli v posledných
rokoch, aby prišli na pomoc tým, na ktorých sa v oblasti zdravia zabúda.
Tieto organizácie môžu počítať s príspevkom dobrovoľníkov “v teréne”, ako i s
veľkodušnosťou veľkej skupiny ľudí, ktorí ekonomicky podporujú ich aktivity.
Všetkých ich povzbudzujem, aby pokračovali v tomto záslužnom diele, ktoré v mnohých
národoch spôsobuje významné zvýšenie citlivosti svedomia. Nakoniec sa
obraciam na vás, drahí chorí, ako i veľkodušní zdravotnícki pracovníci. Tento
Svetový deň chorých sa koná niekoľko dní po skončení Jubilejného roku. Preto
predstavuje novú výzvu, aby sme kontemplovali tvár Krista, ktorý sa pred
dvetisíc rokmi stal človekom, aby spasil človeka. Drahí bratia a sestry,
ohlasujte a vydávajte s veľkodušnou ochotou svedectvo o evanjeliu života a
nádeje. Ohlasujte, že Kristus je útechou tých, ktorí žijú v úzkostiach a
ťažkostiach; je posilou pre tých, ktorí prekonávajú chvíle únavy a
zraniteľnosti; je oporou tých, ktorí zanietene pracujú s cieľom zabezpečiť
pre všetkých lepšie podmienky života a zdravia. Zverujem vás Márii, Matke
Cirkvi, ktorej, ako som pripomenul v úvode, je zasvätená katedrála v Sydney,
ideálne centrum IX. svetového dňa chorých. Mária, Potešenie zarmútených, nech
dá pocítiť svoju materskú ochranu všetkým svojim skúšaným deťom; nech vám
pomôže svedčiť vo svete o Božej láske a urobí vás živými obrazmi svojho Syna.
S týmito želaniami udeľujem vám a všetkým, ktorí sú vám drahí, zvláštne
apoštolské požehnanie.
V Castel Gandolfe, 22.augusta 2000
Posolstvo Svätého Otca ku Svetovému dňu chorých 11.
februára 2000
1. Ôsmy
svetový deň chorých, ktorý sa konal 11. februára 2000 v Ríme v roku Veľkého
jubilea, našiel kresťanské spoločenstvo, ktoré sa snaží vidieť skutočnosť
choroby a utrpenia z pohľadu tajomstva vtelenia Božieho Syna, aby z tejto
mimoriadnej udalosti vrhlo nové svetlo na tieto základné ľudské skúsenosti.
Na konci druhého tisícročia kresťanskej epochy hľadí Cirkev s obdivom na
pokrok, ktorý ľudstvo dosiahlo v liečení bolesti a v starostlivosti o
zdravie, no všíma si aj otázky, ktoré prichádzajú zo sveta zdravia, aby v ňom
lepšie zvýraznila svoju prítomnosť a primerane odpovedala na naliehavé výzvy
dneška. V priebehu dejín venovalo ľudstvo väčšinu svojho rozumového a
citového potenciálu tomu, aby prekročilo svoje vlastné vnútorné obmedzenia a
dosiahlo veľké výdobytky v starostlivosti o zdravie. Stačí spomenúť možnosť
predĺženia života a zlepšenia jeho kvality, zmierňovania utrpenia a
zvyšovania schopností človeka používaním účinných liekov a stále
vyvinutejšími technológiami. Tieto vymoženosti idú ruka v ruke so sociálnymi
výdobytkami, napr. s čoraz väčším uvedomovaním si práva na liečbu a jeho
vyjadrením pomocou právnických termínov v rôznych "Chartách práv
chorého". Nemožno tiež zabudnúť na významný rozvoj, ktorý zaznamenala
oblasť lekárskej starostlivosti vďaka vynájdeniu nových zdravotných postupov,
službe zdravotných sestier, ktoré sú stále kvalifikovanejšie a vďaka
dobrovoľníckym službám, ktoré v súčasnosti nadobudli významné úrovne
kompetencií.
2. Na konci druhého tisícročia však napriek tomu nemožno povedať, že ľudstvo
urobilo všetko, čo je potrebné na to, aby zmiernilo nesmiernu ťarchu
utrpenia, ktoré dolieha na jednotlivcov, rodiny i celé spoločenstvá. Naopak,
zdá sa, akoby sa zvlášť v tomto poslednom storočí rozliala rieka ľudskej
bolesti – už i tak dosť veľká kvôli slabej ľudskej prirodzenosti poznačenej
dedičným hriechom – nadôvažok zväčšená utrpením spôsobeným nesprávnymi
rozhodnutiami jednotlivcov a štátov: mám na mysli vojny, ktoré zaliali krvou
toto storočie vari viac ako akékoľvek iné v ľudských dejinách plných
utrpenia; myslím na rôzne veľmi rozšírené choroby v spoločnosti, ako sú
drogová závislosť, AIDS a choroby zapríčinené znečistením prostredia vo
veľkých mestách a v prírode; mám na mysli rastúcu malú i veľkú kriminalitu a
presadzovanie eutanázie. V mysli pred sebou vidím nielen nemocničné postele,
v ktorých leží veľa chorých, ale aj utrpenie utečencov, osirelých detí a
mnohých obetí sociálnych ziel a chudoby. Najmä v sekularizovanom svete sa
súčasne so "zatmením" viery objavuje ďalšia vážna príčina utrpenia,
a to neschopnosť ľudí postrehnúť spásny význam bolesti a útechu
eschatologickej nádeje.
3. Cirkev svojou účasťou na radostiach a nádejach, smútkoch a úzkostiach ľudí
každej doby stále sprevádzala a povzbudzovala ľudstvo v jeho boji proti
utrpeniu a v jeho snahách o rozvoj zdravotnej starostlivosti. Súčasne je však
povolaná k tomu, aby zvestovala človeku význam utrpenia a bohatstvo
vykúpenia, ktoré priniesol Spasiteľ Kristus. Dejiny zaznamenali veľké postavy
mužov a žien, ktorí – vedení túžbou nasledovať Krista cez hlbokú lásku k
chudobným a trpiacim bratom – stáli pri vzniku nespočetných pomocných
iniciatív v tejto oblasti, čo rozosievali svoje dobrá v posledných dvoch
tisícročiach. Ako nehľadieť s úžasom a obdivom popri cirkevných otcoch a
zakladateľoch a zakladateľkách rehoľných inštitútov i na nespočetné množstvo
ľudí, ktorí v tichu a pokore v mnohých prípadoch až hrdinsky obetovali svoje
životy službe svojim chorým blížnym? (porov. Vita consecrata, 83). Denná
skúsenosť ukazuje, ako Cirkev inšpirovaná evanjeliom lásky k blížnemu
neustále prispieva mnohými dielami, nemocnicami, zdravotníckymi zariadeniami
a dobrovoľníckymi organizáciami k starostlivosti o zdravie a o chorých,
pričom venuje zvláštnu pozornosť najnúdznejším vo všetkých častiach sveta bez
ohľadu na to, či si utrpenie zapríčinili sami, alebo nie. Ide tu o pôsobenie
v prospech vzácneho dobra, akým je ľudské zdravie, pričom sa nestrácajú zo
zreteľa ani rozdiely a protiklady, stále pretrvávajúce v oblasti
starostlivosti o zdravie.
4. Avšak v priebehu stáročí nechýbali okrem svetlých období ani tiene, ktoré
zatemnili a stále ešte zatemňujú tento obraz neustále sa zlepšujúcej
zdravotnej starostlivosti, ktorý je z mnohých stránok taký pekný. Myslím
obzvlášť na vážne sociálne nerovnosti v prístupe ku zdravotníckym pomôckam,
ktoré stále jestvujú na rozsiahlych územiach zemegule, najmä v krajinách
južnej pologule. Táto nespravodlivá nerovnosť stále dramatickejšie porušuje
základné ľudské práva: celé populácie nemajú možnosť využívať ani základné
lieky a lieky prvej pomoci, zatiaľ čo inde sa zneužíva a plytvá i drahými
liekmi. A čo povedať o množstve tých bratov a sestier, ktorým chýba i to
málo, aby nasýtili svoj hlad, a stávajú sa obeťami všetkých druhov chorôb?
Ako nespomenúť početné vojny, ktoré spôsobujú, že ľudstvo krváca, a okrem
smrti rozosievajú aj fyzické a psychické traumy rôzneho druhu.
5. S ohľadom na tieto scenáre treba bohužiaľ priznať, že v mnohých prípadoch
ekonomický, vedecký a technický pokrok nesprevádzal opravdivý pokrok zameraný
na človeka a nedotknuteľnú dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Takisto aj
výdobytky na poli genetiky, ktoré zohrávajú podstatnú úlohu v zdravotnej
starostlivosti a predovšetkým pri ochrane novonarodeného života, poskytujú
príležitosť vykonávať neprípustný výber, nezmyselné manipulácie a sledovať
ciele, ktoré sú proti skutočnému pokroku a často majú ničivý charakter. Na
jednej strane sa venuje značné úsilie tomu, ako predĺžiť ľudský život a počať
ho umelým spôsobom; no na druhej strane sa nedovolí narodiť tomu, ktorý sa už
počal a urýchľuje sa smrť toho, kto je už považovaný za neužitočného. A
konečne: zatiaľ čo sa správne cení zdravie a znásobujú sa aktivity zamerané
na podporu zdravotnej starostlivosti, pridružuje sa k tomu občas aj akýsi kult
tela a pôžitkárske hľadanie dobrej telesnej kondície, pričom sa život
redukuje len na obyčajný spotrebný tovar a predkladajú sa nové dôvody na
odsunutie neschopných, starých alebo nevyliečiteľne chorých na okraj
spoločnosti. Všetky tieto protiklady a paradoxné situácie nás znovu
privádzajú k tomu, že treba zladiť logiku blahobytu a požiadavku technického
pokroku na jednej strane s logikou etických hodnôt, založenou na dôstojnosti
každej ľudskej bytosti, na strane druhej.
6. V predvečer nového milénia je žiaduce, aby sa aj vo svete utrpenia a
zdravia začalo s "očistením pamiatky", ktoré prinesie "uznanie
chýb, ktorých sa dopustili tí, čo nosili a nosia meno kresťania"
(Incarnationis mysterium, 11; porov. tiež Tertio millennio adveniente, 33, 37
a 51). V súvislosti s oslavami Svätého roku má cirkevné spoločenstvo aj na
tomto poli prijať výzvu na obrátenie. Proces obrátenia a obnovy bude ľahší,
ak budeme mať zrak stále upretý na toho, ktorý "sa pred dvomi tisíc
rokmi vtelil v Máriinom lone a vo sviatosti Eucharistie sa ponúka naďalej
ľudstvu ako prameň božského života" (Tertio millennio adveniente, 55). Z
tajomstva vtelenia vyplýva chápanie života ako Božieho daru, o ktorý sa treba
starať zodpovedne a využiť ho na dobro: zdravie je teda pozitívnou stránkou
života, ktorá sleduje dobro človeka a jeho blížneho. Napriek tomu je zdravie
"predposledným" dobrom v hierarchii hodnôt a treba sa oň starať a
uvažovať o ňom z hľadiska celkového, a teda aj duchovného dobra človeka.
7. Za týchto okolností sa náš zrak obracia osobitne na trpiaceho a
zmŕtvychvstalého Krista. Boží Syn vzal na seba ľudskú prirodzenosť a s ňou
prijal ľudský život so všetkými jeho stránkami, ku ktorým patrí utrpenie i
smrť, čím vo svojej osobe naplnil slová, ktoré vyriekol pri poslednej večeri:
"Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich
priateľov" (Jn 15, 13). Pri slávení eucharistickej obety kresťania
ohlasujú a sprítomňujú Kristovo ukrižovanie: "Jeho rany nás
uzdravili" (porov. 1 Pt 2, 24), a keď sa s ním spájajú, "vlastnia vo
svojich utrpeniach osobitnú časť nekonečného pokladu vykúpenia sveta a môžu
sa o tento poklad podeliť s inými" (Salvifici doloris, 27). Nasledovanie
Ježiša, trpiaceho Služobníka, viedlo veľkých svätých i jednoduchých veriacich
k tomu, že chorobu a bolesť premenili na zdroj očisty a spásy pre seba a pre
druhých. Aké veľké perspektívy osobného posvätenia a spolupráce na spáse
sveta otvára pred chorými bratmi a sestrami cesta, ktorou prešiel Kristus a
toľkí jeho učeníci! Ide o ťažkú cestu, pretože človek v sebe nenachádza
zmysel utrpenia a smrti, ale napriek tomu je táto cesta možná s pomocou
Ježiša, Učiteľa a vnútorného Vodcu (porov. Salvifici doloris, 26-27). Ako
zmŕtvychvstanie premenilo Kristove rany na prameň uzdravenia a spásy, tak je
i pre každého chorého svetlo zmŕtvychvstalého Krista potvrdením, že cesta
viery v Boha, cez darovanie sa až po obetu na kríži, je víťazná a schopná
premeniť vlastnú chorobu na zdroj radosti a zmŕtvychvstania. Či to nie je
práve táto zvesť, ktorá zaznieva v srdci každého slávenia Eucharistie, keď
spoločenstvo veriacich vyznáva: "Tvoju smrť, Pane, zvestujeme a tvoje
zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve"? Aj chorí sú poslaní
ako robotníci do Pánovej vinice (porov. Christifideles laici, 53) a svojím
príkladom môžu hodnotne prispieť k evanjelizácii kultúry, ktorá chce vymazať
skúsenosť utrpenia a zabrániť tomu, aby sa dal postrehnúť jeho hlboký zmysel
a v ňom zakorenené vnútorné pohnútky k ľudskému a kresťanskému rastu.
8. Jubileum nás tiež vyzýva nazerať na Ježiša ako na božského Samaritána tela
a duše. Nasledujúc príklad svojho božského zakladateľa Cirkev "zo
storočia na storočie nanovo písala podobenstvo o milosrdnom samaritánovi z
evanjelia vo veľkých zástupoch chorých a trpiacich. Zjavovala a ďalej
odovzdávala uzdravujúcu a utešujúcu Kristovu lásku prostredníctvom svedectva
Bohu zasväteného života, ktorý sa venuje službe chorým a prostredníctvom
neúnavného úsilia všetkých, ktorí pracujú v zdravotníctve"
(Christifideles laici, 53). Toto poverenie nevyplýva z osobitných
spoločenských podmienok, ani nebolo myslené ako dobrovoľné a príležitostné,
ale predstavuje nevyhnutnú odpoveď na Kristov príkaz: "Zvolal svojich
dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a
uzdravovali každý neduh a každú chorobu" (Mt 10, 1; porov. 10, 7-8).
Služba osobám trpiacim na tele i na duši nadobúda svoj zmysel v Eucharistii,
v nej nachádza svoj zdroj, ale i svoju normu. Veď nie náhodou spojil Ježiš
Eucharistiu úzko so službou (Jn 13, 2-16), keď žiadal apoštolov, aby si
pripomínali nielen "lámanie chleba", ale aj službu "umývania
nôh".
9. Príklad Krista, ako milosrdného Samaritána, musí inšpirovať správanie sa
veriaceho, musí ho pobádať k tomu, aby bol pre svojich trpiacich bratov a
sestry "blížny" tým, že ich bude rešpektovať, chápať, prijímať, ale
i svojou láskavosťou, spolucítením a nezištnosťou. Treba bojovať proti
ľahostajnosti, ktorá vedie jednotlivcov i celé skupiny k egoistickému
uzatváraniu sa do seba. S týmto zámerom majú "rodina, škola a ostatné
výchovné ustanovizne – hoci len z humánnych dôvodov – vytrvalo pracovať na
prebúdzaní a zjemňovaní citlivosti voči blížnemu a voči jeho utrpeniu"
(Salvifici doloris, 29). Pre veriaceho je takáto ľudská citlivosť súčasťou
agapé, teda nadprirodzenej lásky, ktorá vedie k láske k blížnemu cez lásku k
Bohu. Cirkev vedená vierou skutočne obklopuje láskavou starostlivosťou ľudí
postihnutých utrpením a spoznáva v nich obraz svojho chudobného a trpiaceho
Zakladateľa. Snaží sa zmierňovať ich biedu, pričom pamätá na jeho slová:
"Bol som chorý a navštívili ste ma" (Mt 25, 36). Príklad Ježiša,
ako milosrdného Samaritána, pobáda nielen k starostlivosti o chorého, ale aj
k tomu, aby sa urobilo všetko pre jeho začlenenie do spoločnosti. Pre Krista
uzdraviť značí súčasne aj znovu začleniť: ako choroba vyčleňuje človeka zo
spoločenstva, tak mu uzdravenie pomáha nájsť si svoje miesto v rodine, v
Cirkvi, v spoločnosti. Srdečne pozývam všetkých, ktorí sa profesionálne alebo
dobrovoľne angažujú v oblasti zdravia, aby obrátili svoj zrak na božského
Samaritána, aby sa ich služba mohla stať predobrazom definitívnej spásy a
ohlasovaním nového neba a novej zeme, "na ktorých prebýva
spravodlivosť" (2 Pt 3, 13).
10. Ježiš nielen liečil a uzdravoval chorých, ale bol aj neúnavným
Uzdravovateľom prostredníctvom svojej spásonosnej prítomnosti, učenia a
činnosti. Jeho láska k človeku sa prejavovala vo vzťahoch plných ľudskosti,
ktoré ho viedli k pochopeniu, k prejavovaniu súcitu a prinášali útechu, v
ktorej sa harmonicky spájali nežnosť a sila. Dojímala ho krása prírody, bol
citlivý na ľudské utrpenie, bojoval proti zlu a nespravodlivosti. S odvahou
čelil záporným stránkam takýchto skúseností a bez toho, že by ich zľahčoval,
ohlasoval zaručený príchod nového sveta. V Ježišovi sa ľudská prirodzenosť
ukázala vo svojej vykúpenej podobe a najhlbšie ľudské túžby v ňom našli svoje
naplnenie. Túto harmonickú plnosť života chce odovzdať aj dnešným ľuďom.
Zámerom jeho spásneho činu nebolo len víťazstvo nad utrpením ľudí, obetí
vlastnej ohraničenosti a omylov, ale aj podporenie ich snahy o úplnú
sebarealizáciu. Otvoril človeku perspektívu božského života: "Ja som
prišiel, aby mali život a mali ho v hojnosti" (Jn 10, 10). Cirkev,
povolaná k tomu, aby pokračovala v Ježišovom poslaní, musí podporovať plný a
usporiadaný život pre všetkých.
11. V rámci starostlivosti o zdravie a správne chápanej kvality života si zo
strany kresťana zasluhujú osobitnú pozornosť dve povinnosti. Predovšetkým je
to obrana života. V dnešnom svete sa mnoho mužov a žien snaží o vyššiu
kvalitu života vzhľadom na sám život a uvažujú o etike života, aby sa
odstránil hodnotový chaos, ktorý občas v dnešnej kultúre vládne. Ako som
spomenul v mojej encyklike Evangelium vitae: "Osobitne dôležitým javom
je obnovenie etickej reflexie o živote: vznik a stále širší rozvoj bioetiky
napomáha uvažovanie a dialóg medzi veriacimi a neveriacimi a tiež medzi
vyznávačmi rôznych náboženstiev o základných etických problémoch, spojených s
ľudským životom" (27). Bohužiaľ okrem týchto ľudí nechýbajú ani takí,
ktorí šírením mentality, v ktorej sa mieša egoizmus s hedonistickým
materializmom a spoločensko-právnou podporou ničenia života, prispievajú k
vytváraniu znepokojujúcej kultúry smrti. Počiatok tejto kultúry spočíva často
v postojoch človeka ako Prometea, ktorý sa klame, že "takto sa môže stať
pánom nad životom a smrťou, lebo sám o nich rozhoduje, zatiaľ čo v
skutočnosti je premožený a zdrvený smrťou, ktorá neodvratne zatvára akúkoľvek
perspektívu zmyslu a nádeje" (Evangelium vitae, 15). Keď veda a lekárske
umenie riskujú, že stratia svoj pôvodný etický rozmer, potom sami odborníci
na oblasť zdravia môžu byť občas "silne pokúšaní manipulovať životom,
alebo priamo spôsobovať smrť" (porov. tamže, 89).
12. V tejto súvislosti sú veriaci vyzvaní rozvíjať pohľad viery na vznešenú a
tajomnú hodnotu života, hoci sa tento zdá byť krehký a zraniteľný. "Kto
si zachováva takýto postoj, nepodľahne znechuteniu, keď vidí človeka chorého,
trpiaceho, odstrčeného alebo na prahu smrti; všetky tieto situácie prijíma
ako výzvu hľadať zmysel a práve v týchto okolnostiach sa disponuje objaviť v
tvári každého človeka pozvanie na stretnutie, dialóg, solidaritu"
(tamže, 83). Táto úloha sa týka najmä zdravotníkov: lekárov, farmaceutov,
zdravotných sestier, kaplánov, rehoľníkov a rehoľníčok, správcov a
dobrovoľníkov, ktorí z titulu svojej profesie sú zvláštnym spôsobom povolaní
byť strážcami ľudského života. No tento problém sa týka aj každého iného
človeka, počnúc príbuznými chorého človeka. Títo vedia, že "prosba,
ktorá prýšti zo srdca človeka v posledných chvíľach zápasu s utrpením a
smrťou, najmä vtedy, keď je pokúšaný poddať sa zúfalstvu a nechať sa ním
úplne zničiť, je predovšetkým prosbou o prítomnosť, solidaritu, o podporu v
hodine skúšky. Je to prosba o pomoc vytrvať v nádeji, keď už všetky ľudské
nádeje sklamali" (tamže, 67).
13. Druhá povinnosť, ktorej sa kresťania nemôžu vyhnúť, je podporovať zdravie
hodné človeka. V našej spoločnosti jestvuje riziko urobiť zo zdravia idol,
ktorému sú podriadené všetky ostatné hodnoty. Kresťanská predstava človeka je
v protiklade s obmedzovaním pojmu zdravie len na nadmernú vitalitu, ktorá sa
uspokojuje svojou dobrou telesnou kondíciou a je veľmi vzdialená akémukoľvek
pozitívnemu zmýšľaniu o utrpení. Tento pohľad, ktorý si nevšíma duchovný a
spoločenský rozmer človeka, je nakoniec na škodu skutočnému dobru. Práve
preto, že zdravie sa neobmedzuje len na biologickú dokonalosť, aj život
prežitý v utrpení ponúka priestor na rast a sebarealizáciu a otvára cestu k
nájdeniu nových hodnôt. Takýto pohľad na zdravie založený na antropológii,
ktorá berie do úvahy osobu ako celok, je ďaleko od toho, aby sa zdravie
považovalo len za neprítomnosť choroby, ale znamená smerovanie k plnšej
harmónii a zdravej rovnováhe medzi fyzickou, psychickou, duchovnou a
sociálnou stránkou človeka. Z tohto pohľadu je aj sám človek povolaný
zmobilizovať všetky svoje sily na uskutočnenie svojho povolania a pre dobro
všetkých.
14. Takýto model zdravia zaväzuje Cirkev a spoločnosť, aby vytvárali ekológiu
hodnú človeka. Životné prostredie je naozaj spojené so zdravím jednotlivca i
celej populácie: ono tvorí "domov" ľudských bytostí a súčasne
predstavuje zdroje, ktoré sú ľuďom zverené, aby ich chránili a nimi vládli.
Toto prostredie je tou "záhradou, o ktorú sa treba starať a poľom, ktoré
treba obrábať". S "vonkajšou" ekológiou musí byť spojená
"vnútorná", morálna ekológia, ktorá jediná je primeraná
zodpovedajúcej koncepcii zdravia. Ľudské zdravie, ak sa o ňom uvažuje v jeho
celosti, je potom podstatným znakom života, zdrojom služby blížnemu a otvorením
sa prijatiu spásy.
15. V jubilejnom milostivom roku Pána – "roku odpustenia hriechov a
trestov za hriechy, roku zmierenia medzi protivníkmi, roku početných obrátení
sa a sviatostného i mimosviatostného pokánia" (Tertio millennio
adveniente, 14) – nabádam duchovných pastierov, kňazov, rehoľníkov a
rehoľníčky, veriacich a ľudí dobrej vôle, aby s odvahou prijali výzvy, ktoré
im predkladá svet utrpenia a zdravia. Medzinárodný eucharistický kongres,
ktorý sa bude sláviť v Ríme v roku 2000, sa stane ideálnym centrom, odkiaľ sa
budú šíriť modlitby a podnety, ktoré znovu oživia a sprítomnia božského
Samaritána vo svete zdravia. Zo srdca dúfam, že vďaka prispeniu bratov a
sestier zo všetkých kresťanských cirkví sa stane oslava Jubilea 2000 znamením
rozvoja ekumenickej spolupráce v láskyplnej službe chorým, a tak bude pre
všetkých zrozumiteľným svedectvom jednoty na cestách konkrétnej lásky k
blížnemu. Osobitne sa obraciam s výzvou na medzinárodné politické, sociálne a
zdravotnícke organizácie na celom svete, aby boli presvedčenými
presadzovateľmi konkrétnych projektov bojujúcich proti všetkému, čo ohrozuje
dôstojnosť a zdravie človeka. Na ceste aktívnej účasti na tom, čo prežívajú
chorí bratia a sestry, nech vás sprevádza Panenská Matka, ktorá sa účasťou na
utrpení svojho Syna pod krížom (porov. Jn 19, 25) stala znalkyňou utrpenia a
poskytuje svoju stálu a láskyplnú ochranu všetkým, ktorí zakusujú na svojom
tele a duchu obmedzenia a zranenia ľudskej prirodzenosti. Jej, Uzdraveniu
nemocných a Kráľovnej pokoja, zverujem chorých a ich blízkych, aby im svojím
materským príhovorom pomohla stať sa šíriteľmi civilizácie lásky. S týmto
želaním udeľujem všetkým zvláštne apoštolské požehnanie.
V Castel Gandolfe, 6. augusta 1999, na sviatok Premenenia Pána.
Ján Pavol II.
Apoštolský list Jána Pavla II. O kresťanskom zmysle
ľudského utrpenia
Starať sa o
chorého tým, že mu podám liek a postarám sa o jeho materiálnu potrebu, to je
veľká vec. Ale oveľa hodnotnejšia je láska a pozornosť voči chorému, ak mu
podám svetlo viery, aby dobre prežil tajomstvo kresťanského utrpenia. Vo
svetle tejto teológie Kristovho utrpenia sa budeme snažiť navštevovať a
posilňovať našich chorých bratov a sestry. Takáto naša láska im pozláti to,
čo by človek prirodzene chcel odvrhnúť. Pomôžeme chorým premôcť pocit
neužitočnosti utrpenia - ktorý je často hlboko zakorenený v ľudskom utrpení -
a tým im otvoríme prameň duchovnej radosti. Svätý Otec píše, že "Cirkev
vo všetkých trpiacich bratoch a sestrách vidí akoby mnohoraký subjekt svojej
božskej sily." Pastieri sa často utiekajú práve k nim a tu hľadajú pomoc
a oporu. Evanjelium utrpenia sa neustále píše a neustále prihovára slovami
tohto podivuhodného protirečenia. Zdroje Božej sily vyvierajú práve z ľudskej
slabosti. (č.27) Nech naši chorí píšu evanjelium utrpenia. Prvú kapitolu
napísal sám Ježiš Kristus. On trpel, aby človek "nezahynul, ale mal
večný život." (Jn 3,16) Písala ho s ním aj Sedembolstná Panna Mária.
Písali ho aj Kristovi učeníci počas 2000 rokov a máme ho písať aj my dnes. K
tomu chceme povzbudzovať našich chorých. Nech ich k tomu povzbudí aj Jubileum
chorých, ktoré sa bude sláviť v Ríme v piatok 11. februára 2000. Pán Ježiš
nám povedal krásne podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi a Ján Pavol II. nám
približuje toto podobenstvo týmito krásnymi slovami: "Podobenstvo o
dobrom Samaritánovi patrí k evanjeliu utrpenia. Veď ukazuje, ako sa má každý
z nás správať k trpiacemu blížnemu. Nesmieme ho nevšímavo obísť, ale sa
musíme pri ňom zastaviť. Milosrdný samaritán je každý človek, ktorý sa zastaví
pri utrpení druhého človeka, nech je to akékoľvek utrpenie. Toto zastavenie
nemá byť zvedavosťou, ale pohotovosťou. Je to otvorenosť vnútornej dispozície
srdca, ktorá sa prejavuje aj vnútorným dojatím. Milosrdný samaritán je každý
človek citlivý na utrpenia iných, ktorý cíti súcit s blížnym v utrpení. Ak
Kristus, ktorý dobre pozná vnútro človeka, podčiarkuje tento súcit, to
znamená, že je to dôležité pre celé naše správanie sa voči utrpeniu druhých.
Preto je potrebné pestovať v sebe túto citlivosť srdca, ktorá svedčí o
spolucítení s trpiacim. Niekedy tento súcit zostáva jediným alebo
najdôležitejším vyjadrením našej lásky a našej solidárnosti s trpiacim
bratom. No milosrdný Samaritán v Kristovom podobenstve sa nezastavuje iba pri
súcite a dojatí; tie ho pobádajú k činnosti, aby pomohol ranenému človekovi…
Vloží do pomocnej činnosti svoje srdce, nešetrí ani hmotnými prostriedkami.
Môžeme tvrdiť, že dáva seba samého, svoje vlastné "ja" inému"
(č.27). Povzbudení výrokmi Jána Pavla II. a jeho osobným príkladom pri
znášaní utrpenia a při potešovaní trpiacich, budeme sa usilovať žiť v
spoločenstve našich blížnych so srdcom milosrdného Samaritána. Deti - starí -
chorí - to sú skutočnosti ľudskej existencie. Počul som výrok (neviem, kto je
jeho autorom), že "keby nebolo vo svete detí a starých, srdce človeka by
skamenelo". Musieť sa stýkať s deťmi, starými a chorými, to dáva
ľudskému srdcu pulzovať pre iných, čím sa vlastne aj sám vlastník srdca
udržuje pri živote. Povýšme toto konštatovanie do nadprirodzeného poriadku a
dospejeme k ideálu, že budeme tak milovať blížneho v každej situácii, ako Boh
miloval nás. A naše srdce sa bude stávať podobným Ježišovmu srdcu. Uvedomme
si túto úžasnú šancu: naša láska a pozornosť venovaná deťom a starým a chorým
nám môže dopomôcť k dosiahnutiu toho najvyššieho ideálu: mať srdce, aké má
Ježiš.
Jubileum telesne a duševne postihnutých
Ján Pavol II. pred Anjel Pána 3. 12. 2000
Na konci
tejto dojemnej jubilejnej slávnosti, drahí telesne a duševne postihnutí
bratia a sestry, chcem sa na vás v jasnejšom svetle pozerať ako na nositeľov
odlišných schopností. Preto ďakujem vám všetkým, čo ste sem prišli, ale aj
všetkým, ktorí sa k nám nemohli pridať fyzicky, no prežívajú túto udalosť v
plnom spoločenstve vďaka rozhlasu a televízii. Dnešná slávnosť je zo všetkých
jubilejných slávností najvýznamnejšia a mne najmilšia. S veľkou láskou myslím
na vaše rodiny, na cirkevné komunity, do ktorých ste zapojení, a na rozličné
organizácie dobrovoľníkov, ktorí kráčajú po vašom boku. S osobitnou radosťou
chcem povzbudiť rozmanité združenia, kde zreje a šíri sa mentalita otvorená
spoločnej integrácii. Tá totiž dáva rásť takému spôsobu spolužitia, v ktorom
sa osoby uznávajú na základe rovnakej dôstojnosti, bez prehnaných prejavov
súcitu a snáh len podporovať a pomáhať. V tomto smere sa už vykonalo pomerne
dosť krokov. Dnešný deň má opäť potvrdiť, že solidárna spoločnosť je možná,
ak sa ľudia naučia uznávať jeden druhého a vzájomne sa stretávať ako osoby.
|
